Veľkolepé maličkosti

 

Do dlane mi sadla prvá tohtoročná snehová vločka. Len chvíľočku pobudla, kým teplo rozložilo jej jedinečnú krásu. Tvarom snehových vločiek je nepravidelný šesťuholník a štruktúra každej z nich je neopakovateľná a jedinečná, tvrdia skúmatelia. Tisíce ba milióny snehových vločiek prikrývajú unavené smutné polia, stromy, lúky aj záhrady. Deprimujúca hneď fasuje svieži biely šat. Snehomilci sa tešia, lyžujú, sánkujú, modelujú snehuliakov.

Perinbabka nerozlišuje. Sype a sype aj na cesty a chodníky. Veľkolepé maličkosti každoročne vyrobia obrovské problémy. Žeby sa skutočne nedalo na vopred avizované sneženie pripraviť? Nachystať techniku, ľudí aj materiál?

Prvý kamión na našej trase to nedal v susednej dedine na kopci s miernym stúpaním. Tridsať minút. Ďalšie dva nedokázali prekonať v noci nasneženú vrstvu o dedinu ďalej. Iba o máličko vyšší kopec. Žiadne Donovaly, Biela hora ani Pezinská baba. Sediac v stojacom buse už druhú hodinu absolvuje moja trpezlivosť náročnú skúšku. Ešteže je v práci tiché obdobie, po mesačnej uzávierke! Sedím, čakám, ticho frflem. Môj idealizmus zas dostáva na frak. Chcelo by to aspoň pár slov, čo sa deje, prepáčte…, snažíme sa…, ďakujeme. Vonku poľahky svitá.

Jedno odhŕňadlo prefrčalo dvakrát okolo neodhŕňajúc a nesypajúc. Chlapík, asi domorodec, sa snaží s ručnou frézou pred prekážkou obutou v letných gumách. Pánkov z kamiónov s lopatami či štrkom nevidno. Až špeciálny stroj umožnil vozidlám nabrať dych a pracujúcich aj školákov prepraviť do cieľov.

 

Prečítajte si

Na komplexy som už stará

 

Aj maličké deti sú veľkolepé. Vo svojej nevinnosti, čistote, úprimnosti, láske aj nádejach nás rodičov. Množstvo páčikov pod fotkou bábena na sociálnej sieti je toho priamym dôkazom. Kto nie je na googli, neexistuje! Rodinné albumy strácajú svoje čaro súkromia. Či sa to niekedy bude tým deťom páčiť, uvidí sa.

Keď bola dcéra štvrtáčka, pravidelne dvakrát do týždňa sme cestovali do dvadsaťpäť kilometrov vzdialeného okresného mesta na hodiny tanečnej. Ona pod drezúrou prísnej, ale správnej pani učiteľky, ja na úlete od dvoch mladších synov. Pripravovali tanček na koncerty. Najmä vianočný jemne ohrieval srdcia a duše záverom roka unavených dospelých. 

Najväčší aplauz, standing ovation vždy patril práve najmenším – prípravkárom, ktorí pravidelne otvárali koncert tanečného odboru mestskej ZUŠky. Nie však po náročných tanečných kreáciách. Najmenším, len čo sa nesmelo vo svojich vianočne ladených kostýmoch za zvukov dákej primeranej melódie rozložili na javisku, sa tak tlieskalo a fandilo, že už bolo jedno, či a ako budú tancovať, či skôr mochlať sa jeden cez druhého. Tí starší, čo rovnaký úspech zožali až za poctivo odmakané takmer profesionálne choreografie, mohli len tíško závidieť.

Čas neúprosne plynie a deti rastú. Až mi je niekedy smutno, že tak prirýchlo. Pritom som si svoje rodičovské „dovolenky“ poctivo osobne odkrútila. Nebanujem. Dôchodkový vek sa posúva, čím sa  nám na možné  pracovné úspechy nadeľuje viac a viac rokov. Ak zdravie ešte pustí. Veď žiadna úspešná kariéra pri nás tak či onak v ťažkých chvíľach stáť nebude, rodina s velikánskou pravdepodobnosťou áno. Tak silno verím, že to bola v mojom prípade tá najsprávnejšia časová investícia.

Deti, podobne ako tie snehové vločky, môžu sa dostať na nedobré chodníčky a cesty. Zlá partia, nízke sebavedomie, alkohol. drogy, hazard, násilie. Trápenie a nešťastie pre všetkých prítomných.  To je kalamita, ktorú už žiaden moderný stroj  do dvoch hodín neodstráni. Dalo sa jej predchádzať?

 

Prečítajte si aj Vianoce sa kúpiť nedajú