Venované tým, ktoré chcú v živote niečo zmeniť

 

Keď myslela na sviatky s ním, už necítila to, čo rok predtým. Ani príjemné šteklenie v žalúdku, ani motýle v bruchu. Ani radosť z dní, ktoré mali stráviť spolu. Blížila sa Veľká noc. Či pre nich bude „veľká“ tak ako tá pred rokom? Skôr ju ovládli obavy, či sa dobre rozhodla pre život vo dvojici. Minuloročné sviatky chystali spolu. Spolu nakupovali, spolu varili, spolu zdobili vajíčka. A malý bytík, ktorí sa stal ich hniezdočkom, rozvoniaval nielen prvými jarnými kvetmi, ale aj ich snami.

Áno, sny o spoločnom živote jej srdce napĺňali príjemným teplom a dávali jej krídla.

Minulý rok počas Veľkej noci, napriek tomu, že teploty boli nízke, bolo cítiť vo vzduchu jar. Vôbec jej nevadili veľké mraky, ktoré sa počas sviatočných dní na oblohe zbierali.

Tento rok bolo počasie krajšie, ale on aj tak šomral. „Čo je to za počko?“ hovoril si popod nos. Kritizoval nielen počasie. Vytáčalo ho takmer všetko: politici v televízii, šoféri na cestách, ktorí podľa neho šli buď veľmi rýchlo alebo veľmi pomaly. A už úplnou drzosťou sa prejavil istý pán, ktorý ho predbehol pri parkovaní v podzemnej garáži. Takého ho ešte asi nevidela. Zúril. Pociťovala strach. Motýle v bruchu nahradil chrobák, ktorý vŕtal jej vnútro a šepkal: tráviš čas so správnym človekom?

Medzi nimi bolo cítiť napätie a chlad. O chvíľu si mali sadnúť k stolu k slávnostnému obedu, na ktorý pozvali spoločných známych.

Keď v kuchyni chystala obložené misy, zarezala si do prsta. Tiekla krv. Trochu sa jej zatočila hlava. On si to ale nevšimol. Alebo si nechcel všimnúť? Skôr ho zaujímali tie misy. Ešte ju buzeroval: „Ako to krájaš a ukladáš? Čo si o nás pomyslia? To má mať úroveň!“ vykrikoval. Nebolo to prvýkrát, keď sa prejavoval ako despota. Už zažila aj jeho horšie dni, ale stále dúfala, že… možno sa zmení…

Príchod hostí trošku zmiernil atmosféru v ich spoločnej domácnosti. Na chvíľu. Keď chystala kávu, pozrel sa na ňu hrozivým pohľadom. Vedela, že zase robí niečo nesprávne. Hodil šálku do drezu, tak ho to vytočilo. Videla, ako sa sklo rozbíja na drobnučké kúsky. Ako v spomalenom filme sa mikroskopické úlomky unášali vzduchom. Ako keby tancovali doprava, doľava a až potom pomaly klesali, až ich úplne ovládla zemská príťažlivosť.

A potom ten jeho prilepený úsmev, ktorý mal zakryť hnusný tón. Nezakryl. Drobné kúsky skla boli roztrúsené po celej kuchyni. Rozbilo sa omnoho viac ako porcelán. Praskli ilúzie. Vedela, že je koniec. Koniec, ktorý znamenal začiatok niečoho nového. Zmŕtvychvstanie!

Aleluja! 

.