Vianoce nechystám, prídu tak či tak
Nebehám po obchodoch, už len predstava obchodného domu, obrovského kníhkupectva, či veľkoplošného hračkárstva vo mne vyvoláva stavy úzkosti. Nerozmýšľam nad koláčmi, ani nad tým, že treba kúpiť 3 kilá masla a 5 kíl múky. Nevládzem sa zorganizovať na veľké upratovanie. Vyčerpaná po práci sa v metre radšej stratím v deji rozčítanej knihy, ako v myšlienkach nad vianočným menu.
Redakcia Žien v meste · 21. decembra 2015 · 2 min čítania
Vianoce nechystám, nechávam ich prísť ku mne. Každý rok mám pocit, že to nezvládnem, že Vianoce nebudú, pretože nič nerobím pre to, aby prišli.
Nebehám po obchodoch, už len predstava obchodného domu, obrovského kníhkupectva, či veľkoplošného hračkárstva vo mne vyvoláva stavy úzkosti. Nerozmýšľam nad koláčmi, ani nad tým, že treba kúpiť 3 kilá masla a 5 kíl múky. Nevládzem sa zorganizovať na veľké upratovanie. Vyčerpaná po práci sa v metre radšej stratím v deji rozčítanej knihy, ako v myšlienkach nad vianočným menu.
Vianoce prídu každý rok samé od seba. Prvú adventnú nedeľu samovoľne vyťahujem a oprašujem adventný veniec, zastanem pred papierníctvom pri stojanoch s vianočnými kartami, hudobníkovi v metre spievajúcom „Feliz Navidad“ vysypem drobné z peňaženky. Na sobotnom trhu kúpim hyacinty v črepníkoch.
Nedeľné poobedie zabudneme na úlohy, vytiahneme formičky, zarobíme cesto a pečieme medovníky. Tie najkrajšie zabalíme do farebného papiera a dáme do aktoviek, pre pani učiteľky.
Zo sekretáru vytiahneme Betlehem, rozložíme figúrky každú na svoje miesto, svätú rodinu na slamu pod drevenú striešku, anjelov po stranách, troch kráľov prichádzajúcich z Východu, kravu a somárika tak, aby dýchali do kolísky.
Syn vytiahne z aktovky dreveného anjela oblepeného páperím, ktorého v škole vyrobil.
Cestou z práce k metru prebehnem popred čierne Mini s elegantnou blondínou za volantom a zviazaným stromčekom, trčiacim cez otvorenú plátennú strechu auta.
V piatok večer na vianočnom koncerte hudobného konzervatória tlieskame šesť-sedem ročným štrbavým klavíristom s hompáľajúcimi sa nohami pod klavírom, pri každej falošnej note zmätene pozerajúcim na učiteľa, a potom aj tým 15-17 ročným, hrajúcim Beethovena a Brahmsa, ktorých schopnosti vyženú slzy na mnohých tvárach v publiku.
U mäsiara sú vône sýtejšie, mandarínky chutia inak a voňajú viac, na ulici sa krájajú perníky a kačacia pečienka, rady pred čokoládovňami sa vinú až po ulicu.
A Vianoce prídu, každý rok.
Prečítajte si aj Parížsky advent
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026