Vinníci dostávajú druhé šance, obete nie

Deje sa to dávno predtým, než žena nájde odvahu obrátiť sa na políciu. Prežíva častokrát roky v neopísateľnom strachu o svoj život a život svojich detí, než sa rozhodne požiadať políciu o ochranu pred násilným partnerom. Musí rozmýšľať, aká pomsta ju čaká, či si môže dovoliť odísť, či bude mať kde bývať a kde sa skryť pred hnevom násilníka.

Keď príde na políciu, musí vyšetrovateľov či vyšetrovateľky presvedčiť, že je naozaj obeť. Nie je to ľahké – musí opísať plíživú manipuláciu páchateľa, jeho neskrotnú chuť kontrolovať ju, stále ju spochybňovať, či prenasledovať a obťažovať. Musí vysvetliť, že ju ešte neudrel, ale tú ruku zdvíha stále ráznejšie, nevie to popísať, ale cíti, že sa to zhoršuje a bojí sa o svoj život.

Andrea z Dubnice žiadala o pomoc viackrát

Alebo ako Andrea, žena a mama z Novej Dubnice, musela niekoľkokrát žiadať políciu o ochranu pred maniakom, ktorý ju prenasleduje a obťažuje a dozvedieť sa, že to, čo rozpráva je ako z filmu a nie je prezidentka, aby jej venovali takú ochranu.

Odborníci a odborníčky na násilie analyzovali spisy žien, ktoré ich partneri zavraždili za posledných 20 rokov. Ukázalo sa, že najpresnejšie to popísali ženy, ktoré nakoniec aj o život prišli, akurát o tom strachu nikoho iného nepresvedčili. Neverili im.

Polícia nebrala do úvahy ani mieru kontrolu páchateľa – spôsob, akým ovláda a kontroluje ženu – cez peniaze, hrozby či násilie. “Mieru kontroly naša legislatíva ako jediná vôbec nepostihuje,” povedala k prípadom Sylvia Králová z organizácie Fenestra, ktorá viac ako 20 rokov rieši násilie na ženách.

Násilie je pritom o moci a kontrole a to, čo môže viesť k vystupňovaniu násilia je práve strata pocitu kontroly.

Deje sa to dávno predtým, než žena nájde odvahu obrátiť sa na políciu. Neverí, že ju ochránia, že jej uveria. Ak aj áno, z evidovaných trestných činov políciou sa iba 50 percent dostane na prokuratúru a len 30 percent na súdy. A mnoho rozsudkov sa skončí – podmienkou!

Páchatelia sa vracajú a sú brutálnejší

Páchateľ sa vráti a je ešte brutálnejší. Ako Ján M., ktorého obvinili a vzali do väzby, ale nakoniec trestné stíhanie zastavili, vzali ho na liečenie na psychiatriu a vo februári 2023 už len do ambulantnej starostlivosti. Dostal druhú šancu. Andrea nie. Nevarovali ju, hrozným spôsobom ju v Dubnici nad Váhom zavraždil.

A súbežne s tým počujete predsedu parlamentu Borisa Kollára, ktorý v čase svojho odvolávania, mužne vyhlási, že je proti násiliu na ženách a vyzve všetkých chlapov, aby prestali útočiť na ženy. Dobré, nie?

Je proti násiliu, ale nie vždy – nie, keď ide o ochranu dieťaťa. Hoci dáta ukazujú, že 70 percent žien so skúsenosťou s násilím žije v domácnostiach s deťmi. Tie aj keď násilie iba vidia, majú poznačený život.  

Aj politické strany sú proti násiliu, ale nie vždy – napríklad, keď mohli prijať Istanbulský dohovor na ochranu všetkých žien.

Deje sa to dávno predtým, než žena nájde odvahu obrátiť sa na políciu. Vypočuje si zo svojho okolia, i z najvyššej politiky priveľa ale.

Násilie je neakceptovateľné! Politici, ktorí dali facku raz a dali by ju aj druhýkrát, do politiky nepatria, policajti, ktorí neveria ženám, čo sa boja o svoj život, nemajú v zbore, čo má pomáhať a chrániť, čo robiť.

Obete nedostávajú druhú šancu, nemajú ju prečo dostať ani páchatelia.