Volajte si, rozprávajte sa

 

Každý deň si so sestrou voláme cez internet. Ona je v Poľsku, ja na Slovensku. Vlastne nič nové, veď aj pred tým sme si volali, aby sme o sebe vedeli, aby sme prebrali, čo je nové. Aby sme sa videli cez kameru.

Teraz som si povedala, že k tým pravidelným volaniam sestre každý deň oslovím niekoho z mojich priateľov a známych. Aby som bola s ľuďmi. Najviac mi chýbajú ľudia a kontakt s nimi. Moja práca má, takpovediac rub a líc. Na prácu z domu som zvyknutá – je to môj „rub“, lebo keď píšem, redigujem, prekladám, zdržujem sa doma. Môj líc sú stretnutia, rozhovory, reportáže, účasť na rôznych kultúrnych podujatiach atď. Tak vyzerala moja rovnováha. Ako dve nohy. Teraz je jedna kratšia a nechcem, aby môj život kríval, tak som si „naordinovala“ stretnutia na diaľku, čiže volania.

Je zábavné vidieť prekvapených známych, keď sa spojíme. Upokojujem ich, že volám len tak, ako sa majú, čo robia. Že sa nič nedeje. Ženy si dosť často učešú vlasy, ospravedlnia sa, že nie sú upravené. Ako doma. Veď sme doma. Na koniec rozhovorov vždy zistíme, že ako je dobré sa porozprávať, ako nám to zdvíha náladu. Hneď sme štastnejší. Áno, je to náhrada za stretnutia v reáli. Vďaka ním sa to dá zvládnuť. Až na dotyk, vôňu, objatie a srdečný pozdrav.

Pred pár dňami som v televízii videla zábery z kostola v Taliansku. Omšu slúžil kňaz, aj keď v kostole žiadni ľudia neboli. On si ale pred nedeľnou bohoslužbou od svojich verných vypýtal ich fotografie, aby mu ich poslali mailom. Vytlačil si ich a pripevnil na laviciach v kostole. Mal sa na koho dívať, komu prihovárať a videl konkrétne tváre. Mal pocit, že nie je sám. 

Veľmi krásne gesto urobili obyvatelia Tešína. Áno, toho mesta na pohraničí Poľska a Česka, ktoré bolo 87 rokov rozdelené medzi dve krajiny. Od vstupu do Európskej únie a do Schengenu v roku 2007 hranica zanikla a mesto sa začalo spájať. Napriek tomu, že jedna časť mesta stále patrí k Poľsku, druhá k Česku. Obyvatelia sa mohli voľne pohybovať z jednej do druhej časti. Začali si na seba zvykať, učiť sa svoje zvyky, jazyky, pozorovať, odkukávať, inšpirovať navzájom. Až zrazu im to mesto opäť na dve časti rozdelil koronavírus a s ním zavedené štátne hranice. 

Minulý týždeň Poliaci svojpomocne urobili 8-metrový banner a vyvesili ho pri hraničnej rieke Olša. Na baneri bol nápis: Stýska se mi po Tobě, Čechu!  Ešte ten istý deň sa na druhej strane rieky, po českej strane, objavila odpoveď s nápisom: Tęsknię za tobą, Polaku (Je mi smutno za tebou, Poliak).

A vám je za kým smutno? Kto vám chýba? Milé čitateľky a čitatelia, teraz je ten správny čas vyjadriť blízkym lásku a sympatie.