Voľné minúty do neba sú dierou na trhu

S babinou máme taký zvyk. Každý deň si volávame. Neviem, či bolo dňa, kedy by sme si nezavolali. Aj keď som pol roka žila v zahraničí, vždy sme si zavolali. Aj keď sme sa deň predtým pohádali na život a na smrť. Vlastne, pamätám si, že sme spolu asi tri dni nevolali. Mala som pred hnusnou skúškou a bola som nervná. Nechcela som byť na ňu odporná, tak sme zvolili len smskovanie. No ešte šťastie, že máme voľné volania, inak by si na nás operátor zgustol.

Doumývala umývačka. Šla som ju vyložiť a rovno som zavolala babinke, aký má deň. Robím to tak pravidelne. Niekedy mi nadáva, čo mi to tam hrkoce, že ma nepočuje. Tentokrát sa už ani nepýtala, vie. Obligátne otázky, čo sme robili, aké je hrozné počasie, čo sme jedli, vyčerpáme tak za 10 min hovoru. Zakecali sme sa však tak, že som stihla vyvešať oblečenie, čo som dala prať, prezliecť periny a poutierať prah. A to akože pozor, lebo prach utieram s najväčšou nechuťou. Jednoducho, za hodinu a 40 minút sa toho dá stihnúť veľa prebrať.

Robím to často. Skladám jej telefón. Píšem, že nemôžem teraz volať, lebo… nemám čas, lebo musím hento, tamto. Niekedy mi ide na nervy, keď mi rozpráva o veciach pre mňa nepodstatných, ako napr. čo spravila susedka z vedľajšieho vchodu. Alebo keď mi zavolá iba pre to, aby sa uistila, že som do toho odtoku naliala ocot s kypriacim práškom, ako mi hovorila. Vtedy na ňu zhuknem, že nemám 16 rokov, aby mi všetko pripomínala. (A idem to spraviť, lebo som, samozrejme, zabudla…) Inokedy mi už horí ucho a neviem, ako mobil držať. Vyvraciam oči a snažím sa, aby sa telefonát čo najskôr skončil.

No niekedy sú to také milé rozhovory, ako bol ten včera. Také, keď sa náš dvojgeneračný, a občas naozaj komplikovaný vzťah utuží. Keď si ulahodíme na duši, vypočujeme naše strasti a spolu sa zasmejeme, aké sme si napriek 41-ročnému rozdielu podobné. Ja viem, že ona si potom spokojne bafká na balkóne a ja som rada, že ju mám. Že mám komu zavolať. Preto ma niekedy pichne pri srdci, keď vidím kamošky, čo skladajú mame telefón, tak, ako to robím ja babine. Čo by som dala za to, aby som mohla dvihnúť. Jej a ocinovi. Kiež by operátori ponúkali volania do neba, hneď by som si predplatila voľné minúty.

Preto si už dávam pozor na to, aby som jej neskladala. Aj keď nemám náladu či čas (lebo uznajte, hodina a pol, to je celkom dosť), tak jej to poviem. Nech to neberie osobne a zopakujem, ako veľmi ju ľúbim.

Myslím si, že by sme svojím blízkym mali volať aspoň raz týždenne. Nemusia to všetci hrotiť ako ja s babinou, že aj tri razy denne. No aj minimum času stačí na to, aby sme ich potešili, povedali ako nám na nich záleží a že ich máme radi. A keď sa časom vycvičíte v držaní telefónu medzi uchom a plecom, aj stihnete dôkladne upratať.