Všetko sa točí okolo jedla

 

Cieľom nedeľného výletu bolo opátstvo Preuilly v blízkosti lesa Fontainebleau. Idea, organizácia, sendviče s maslom, syrom a šunkou, len s maslom a šunkou bez syra, s paštétou a uhorkami a syrom, fľaša vody a malé čerešňové rajčiny, sú na mne. Šoférovanie na mojom manželovi.

Po hodine a pol cesty od Paríža stojíme pred nedobytnými múrmi opátstva. K ruinám cistersiánskeho opátstva vedú dva rôzne vchody, prvý zavretý veľkou bránou s kovovým ťažkým klopadlom. Cestou k druhému sa modlím, aby bol otvorený, hoci v kostiach cítim, že už mi len zázrak môže pomôcť. Vyjdem z auta, stojím pred veľkou neľútostne zatvorenou bránou, uvidím zvonček s interfónom, beznádej sa zmení na nádej.

Moja posledná šanca, zazvoním a bez dýchania čakám. Zvoní trikrát, štyrikrát, už sa chcem pomaly otočiť, keď sa z neho ozve mužský hlas. Poteším sa, že sme zachránení, že som zachránená. Hlas v interfóne mi povie, že v žiadnom prípade nie je možné navštíviť opátstvo, pretože oni práve obedujú. Ale my sme prišli z Paríža, aby sme si ho pozreli, my radi počkáme, kým sa naobedujete. Je mi to ľúto madame, ale nie je to možné, ako som povedal, my obedujeme. Opátstvo je súkromným objektom a návštevu treba vopred zarezervovať.

Pomaly sa vraciam k autu: “Môžeme to otočiť, oni obedujú!”

 

Prečítajte si

Striedme Parížanky zjedia len polovicu porcie

 

Na začiatku rokovania si povymieňame vizitky, otvoríme počítače a poznámkové zošity, začneme témou nadchádzajúceho predĺženého víkendu. Klientka hovorí, že ide s rodinou do Barcelony, moja kolegyňa sa usmeje, že ona sa práve odtiaľ vrátila. Keď chcete, dám vám tipy na dobré reštaurácie. To vám budem povďačná.

Francúzi, keď cestujú, tak snáď viac ako o pamätihodnosti alebo, čo na danom mieste treba vidieť, sa zaujímajú, do akej reštaurácie sa majú ísť najesť. Výber reštaurácie počas víkendu, dovolenky, či služobnej cesty nemôže byť unáhlený, od atmosféry reštaurácie a kvality jedla závisí úspech celej cesty.

Sedíme s českými kamarátmi v parížskej brasserie Le Pierrot. Nadšenie mladého dievčaťa z Paríža je nákazlivé. Ja ho mám síce rovnako intenzívne, ale rokmi už vnútorne usadené a tak pre porovnanie, či cíti to, čo ja, sa jej pýtam, prečo ju Paríž tak fascinuje. Odpovedá, že preto, že ľudia tu vychutnávajú život, sedia v kaviarňach, reštauráciách, akoby sa ich celý deň točil okolo tej chvíle.

Jej dojem sa zhoduje s mojím, ľudia tu premieňajú každodennosť na snahu, aby príjemné chvíle trvali večne a maličkosti vedia dávať na piedestál zmyslu života.

Zo začiatku leta si pamätám chvíľu, kedy sme na terase reštaurácie v záhrade ruží sledovali oblaky odnášajúce slnko a prinášajúce jarnú búrku, pili ružové víno, z ktorého si glgli aj deti, jedli šalát s kačacou pečienkou, farebné makrónky a vanilkovo-čokoládovú tortu zdobenú ovocím.

Francúzi sa vás neopýtajú kedy jete, ale kedy si sadáte k stolu. Rozlišujú medzi gurmánom (gourmand) a labužníkom (gourmet). Nehovoria o množstve a sýtosti, ale o kvalite a detailoch. Pod dobrým jedením myslia na prostredie, personál reštaurácií, nákup potravín na miestnom trhu, atmosféru pri varení vo vidieckom dome, stolovanie, rozhovory a náladu pri stole, poobedňajšie rozprávanie sa o večeri a doobedné o obede, aperitív, ktorý je úvodom do niekoľkohodinovej večere.

Samozrejme, popri tom celom dekóre, cukinový nákyp, tuniak s rajčinou a domácou majonézou, ustrice sv. Jakuba zapečené s parmezánom, či hovädzia polievka musia byť “à tomber par terre”. Tak dobré, že človek z nich padne na zem.