Vykročenie zo svojej komfortnej zóny – prečo a ako?

Veď pre nič. Dá sa aj tak žiť, že na gauči a v mäkkom. Načo sa ondiať, keď je vonku kentus. A už som sa aj vydala. Lebo, že keď sa ľudia vezmú, tak sa už nemusia snažiť. Že kecám? Nekecám. Poznám mrte ľudí, čo to pustili. Vzdali. Výzvy si nekladú. Ani také tie bazálne, že byť zdravý a páčiť sa. Keď už nie sám sebe, tak mužovi či žene. Vlastným. Alebo aj hocijakým. Jasná vec, nepaušalizujme – ale ako národ zdravo rozhodne nevyzeráme.

K veci – vykročiť treba hlavne kvôli tomu, aby život nebol statický. A potom kvôli tomu, že nikto nikdy nevie, kde má koniec. Náš život. Pre mňa osobne je záhul predstava, ako ležím na smrteľnej posteli a fňukám, čo som nespravila a mohla. Respektíve nezažila. A tiež mohla. Preflákať sa životom bez ladu a skladu, len s uspokojovaním základných potrieb. Uf. Viete čo? Nie.

Každý vo vašom okolí, koho obdivujete alebo k nemu vzhliadate, z komfortu vystúpil. To NIEČO ho stálo čas, energiu, neutíchajúce pokusy o zlepšenie, hlboký tanier trpezlivosti, zaťatosti a chrup dobermana. Po Zemi behá snáď promile ľudí s talentom, s ktorým sa rovno narodili. A potom je tu more nás ostatných, čo sú šikovní až nadaní. Ale naprd je nám šikovnosť, keď svojmu nadaniu nevenujete pozornosť.

Základ je nerobiť len veci, ktoré musíme, ale aj tie, ktoré chceme. Aj keď ich vlastne možno ani dobre nevieme. Napríklad ja som skôr niečo ako beháč. Nie bežec. Žiaden Usain alebo Kipchoge. Ako sa vraví – ja nebehám, ja utekám. Utekáme z rôznych dôvodov. Od radosti, smútku, od strachu (divé svine v poli), od chudnutia. Pretekov sa zúčastňujeme, nepretekáme, lebo nemáme koho predbehnúť. Max tak samé seba. Robíme teda vec, ktorá nám robí dobre, aj keď sme v nej slabé ako čaj. Presne tak sa dá aj spievať, maľovať, tancovať. Bez ohľadu na názor okolia. Pardon. Sme dospelé. Predsa nebudeme skladať účty iným osobám. Žijeme svoj život, za nás ho neodžije nikto iný, tak si ho teda žime po svojom. Aj keby sa ním máme falošne prespievať.

Tomuto stavu mysle výrazne pomáha prekročenie 40tky. To je obdobie, keď nám matkám už toľkokrát niekto prezrel rozkrok, že nám je už vlastne všetko jedno. Byť koza na ulici, žena po pôrode a po kontakte so slovenskými pôrodnicami s kľudom indiána zaľahne a apaticky vyloží nohy. Lebo už sme také. Životom vyskúšané až na kostnú dreň. Jediné, na čo túžobne čakáme je, kedy deti odrastú a my budeme môcť hocičo. Bezostyšne, len tak, od radosti či smútku. Kvôli hocičomu. Môžme raňajkovať kapustnicu a obedovať chlebík s nutelou. Naša vec. A môžeme ísť von celé v ružovej. S klobúkom na hlave. Alebo háčkovanou čapicou.

Môžme všetko. Všetulinko. Tak prečo nezažiť pocity maratónca, nezapísať sa na salsu alebo začať šiť oblečenie pre deti? Vytrhnutie z komfortu bude u každého vyzerať inak. Pre jedného bude výzvou vybehnúť na Eiffelovku, pre iného pozrieť sa z výšky z balkóna.

Moja rada? Otvoriť srdcia, započúvať sa, čo nám šepká vnútorný hlas a nechať sa viesť. Ja to už tak robím. Že také čarodejnícke rady?

Veď ja som tá najväčšia!