Vysnívané smeti zo Západu
Lenže je niečo, čo nás prezrádza, že sme k západnej civilizácii ešte nedospeli. Aspoň podaktorí. To si myslím zakaždým, keď spolu s manželom športujeme a prechádzame z našej do susednej dediny.
Redakcia Žien v meste · 17. marca 2015 · 1 min čítania
„V Taliansku sú aj smeti pekné,“ s nadšením popisoval môj kamarát svoju prvú cestu na Západ ešte v čase socializmu. Bol zjavne ohúrený tým, čo videl, zažil a zaklincoval to popisom odpadu. Dovtedy som na Západe nebola, moje predstavy o tom záhadnom, lákavom svete som získavala od mojich známych. Mala som asi 16 a snívala som o smetiach z Talianska.
Rok, dva neskôr som aj ja vycestovala za železnú oponu. Sedela som v autobuse plnom členov Spolku poľsko-španielskeho priateľstva. Mali sme namierené do Madridu a Barcelony, no už po ceste sme spoznávali Západ. Pamätám sa na jedinú zástavku v Lichtenštajnsku, kde boli naši šoféri autobusu prinútení oddýchnuť si po dlhej ceste.
Na svitaní sa niektorí spolucestujúci pobrali na prechádzku po okolí. Vrátili sa s kilogramami farebných, pestrých časopisov a katalógov, ktoré niekto vyhodil. Závideli sme im, že si už niečo zaujímavé odnesú domov. Boli to len smeti, ale pre nás to bol závan Západu na dosah ruky.
Už vyše 25 rokov sme súčasťou západného sveta. V našich krajinách rastú mrakodrapy, obchody sú plné značkového oblečenia a obchodné reťazce núkajú produkty, o ktorých sme dávnejšie ani nesnívali. Lenže je niečo, čo nás prezrádza, že sme k západnej civilizácii ešte nedospeli. Aspoň podaktorí. To si myslím zakaždým, keď spolu s manželom športujeme a prechádzame z našej do susednej dediny.
Pri ceste vidíme roztrhané igelitky, špinavé oblečenie, starý televízor, hnilý matrac, zvyšky jedla. Všetko to zostáva v krásnej prírode, aj keď to tam vôbec nepatrí. Mám vyše 40 a stále môžem snívať o smetiach. Aby tie naše boli vyhadzované tam kam patria, aby nám nešpinili životné prostredie, aby sme sa nemuseli hanbiť za neporiadok. Skrátka, aby sme už konečne aj my mali „smeti zo Západu“.
Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026