Zabíja ma lepok

 

Mám alergiu, celiakiu a tak prísnu bezlepkovú diétu. Inak ma lepok zabije. Aj Paul z Británie mal alergiu. Na arašidy. Paul však už nemusí nič. Paul zomrel na alergickú reakciu. Bol hladný. V reštaurácii si objednal kuraciu masalu. Majiteľa na svoju alergiu upozornil. Robil to vždy, lebo vedel, že by ho arašidy pripravili o život. Práve táto masala ho zabila. Majiteľ totiž šetril na paste a namiesto mandlí zvolil lacnejší mix orechov.

Paul bol zodpovedný, ale dôveroval. Aj ja som zodpovedná a už takmer 10 rokov. Všetko, čo kladiem do úst, čítam. Celé hodiny, dni, týždne, mesiace a roky. Len tak zisťujem, že lepok môže byť aj v cukre, tekvicových jadierkach, zubných pastách, rúžoch, sójových omáčkach a inde. Aj ja však občas dôverujem. Keď chcem zažiť ten pocit, najesť sa „vonku“. Či odcestovať na dovolenku a spoľahnúť sa na personál, že moju diétu budú rešpektovať. Že keď ju poruším, lepok mi „zožiera“ kosti, či mám 80-násobne vyšší predpoklad, že zomriem na rakovinu tráviace traktu. Alebo, ak by som bola tehotná, môžem prísť o dieťa.

Vylúčiť lepok zo stravy je dnes trendy. Ale celiatikom to zachraňuje život! Čo by som dala za jeden čerstvý pšeničný rožok vytiahnutý z pece! Nie, za život to nedám. Ale čo dať môžem, je obrovské poďakovanie všetkým, ktorí mi pomôžu precítiť ten pocit, že sa môžem bezpečne najesť aj mimo domu. Viem, že som pri objednávaní otravná, kladiem množstvo otázok… Ale obrovská vďaka všetkým kuchárom, čašníkom či majiteľom reštaurácií, kde som sa doteraz v pokoji najedla so svojou rodinou a nepozerali na mňa škaredo. Alebo ma hneď za rohom neohovárali, že dnes už ľuďom z toho zdravého stravovania úplne šibe! Zažila som aj také. Nie, o nich nepíšem, ktorí ešte nepochopili, že celiakia s bezlepkovou diétou nie je životný štýl, ale záchrana života.

Ďakujem aj mojím priateľom, ktorí už pár rokov doma pre mňa prestierajú bezlepkovo. Naopak, tešia sa so mnou, že to zvládli. Aj keď sa často od stola postavím a hrabem sa im v smetnom koši, medzi obalmi potravín.

A ďakujem aj britským súdom, že majiteľa reštaurácie, kde si mladý Paul posledný raz objednal jedlo, odsúdili tento týždeň na 6 rokov väzenia. Neviem, či je to veľa alebo málo za ľudskú ľahostajnosť s následkom smrti. Ale je to od nich veľký odkaz do celého sveta. Aj k nám na Slovensko. Snáď to zaregistrovali všetci naši majitelia bufetov či reštaurácií, od ktorých som odišla rozcitlivená, pretože som ich „príliš obťažovala otázkou: “Prosím, ste si stopercentne istý, že to jedlo bude bezlepkové?“

Aj čašníčka z istej kaviarne, kde som si objednala kávu a potrebovala som si k nej zjesť vlastnú dietetickú tyčinku, pretože som bola veľmi hladná. Moje vysvetlenie ju nezaujímalo. Vyhodila ma so slovami: „Vlastné potraviny sú u nás zakázané konzumovať. Tak si kúpte náš čokoládový keksík, alebo von!“  Vonku som si veru poplakala, keďže nie všetci sme trendy, ale aj chorí a vážne. Tak z bezmocnosti, keďže máme 21. storočie…

 

Prečítajte si aj Lebo VECI jednoducho neplačú! 

 

Ženy v meste