Zabudli sme na chlapcov

Streľba v škole na Floride rozpútala opäť diskusiu o držbe zbraní v Spojených štátoch. No nielen to – opäť sa diskutuje o tom, že strelci na amerických školách sú výhradne chlapci. Až 97 percent vrážd na svete je páchaných mužmi. Znamená to, že majú v sebe geneticky zakódované násilie? V žiadnom prípade.

Práve naopak – podľa vedcov je treba veľké úsilie na to, aby sa z muža alebo ženy stal vrah. Trauma, poníženie, sociálna izolácia a kultúrne normy o mužnosti. Vedci nás alarmujú už roky – človek je stavaný tak, že potrebuje blízke priateľstvá a vzťahy. Ak ich nemá, prichádzajú vážne fyzické aj mentálne následky. A v našej spoločnosti sa to deje najmä u chlapcov.

Psychologická štúdia na New York University ukázala, že až 85 percent chlapcov v dospievajúcom veku túži po blízkom priateľovi, ktorému by sa mohol zveriť s hlbokými tajomstvami. Zároveň však popisujú, že je pre nich veľmi ťažké niekoho takého nájsť, obzvlásť v puberte. Podľa štúdie cítia veľký tlak, aby „boli chlapmi“ a boja sa, že ak niekto uvidí, že chcú mať blízkeho priateľa mužského pohlavia, budú vyzerať dievčensky alebo ako gay. V USA to vedie napríklad aj k tomu, že vo veku od 15 do 16 rokov chlapci strácajú svojich chlapčenských kamarátov a rapídne sa zvyšuje počet samovrážd – je ž 5-krát vyššie ako u dievčat.

Komik Michal Ian Black tento týždeň napísal veľmi citlivý článok.  Píše v ňom okrem iného aj o tom, že posledných 50 rokov redefinovali všetky sociálne zaužívané role v rodine. Ženy už nie sú len v domácnosti a poslušné, preberajú množstvo rolí, ktoré boli doteraz definované ako čisto mužské. Dievčatám hovoríme, že môžu dnes dokázať čokoľvek, a ukazuje sa to aj na ich výsledkoch – v škole majú lepšie výsledky ako chlapci. Podľa Blacka ale nejde len o výkon v škole – posledné desaťročia prebieha vážna komplexná debata o ženách, ich roliach, o ženskosti – mnohých jej formách.

Na chlapcov sme ale akosi zabudli – nediskutujeme ako sa do nového, rovnoprávnejšieho prostredia, majú zaradiť oni. Kde nájsť svoju novú rolu, kde muž nie je hlava rodiny, ani živiteľ. Kde nestačí len „byť chlap“, pretože už nevieme, čo to znamená, hovorí Black. A pokračuje, že príliš veľa chlapcov je stále uväznených v staromódnom modeli mužskosti, ktorá ich dusí. Kde mužnosť je meraná podľa ich fyzickej sily. Kde muž nemôže ukázať slabosť bez toho, aby bol zženštilý, kde mužnosť znamená mať moc nad ostatnými.

Black končí svoj komentár tým, že muži by mali využiť debatu o feminizme na debatu o svojej mužnosti. Redefinovať svoju novú rolu v spoločnosti tak, aby rozšírili to, čo vlastne znamená byť mužom. Nepôjde to rýchlo, ženy na tom tiež ešte stále pracujú. My im však môžeme pomôcť tiež – nevychovávať svoje deti tak, že chlapci neplačú. Prestaňme dusiť ich emócie a komentovať ich zženštilosť alebo mužnosť. Nehovorme, že sa majú správať „ako chlapi“ alebo sa „vzmužiť“. Že plačú len dievčatá. Viaceré štúdie hovoria, že takouto výchovou mužnosti synovi skôr ubližujeme.

Aj na Slovensku je dnes debata o roliach v rodine. Kým u nás sa to skôr podobá na kultúrnu vojnu civilizácií, v skutočnosti by sme mali normálne a racionálne hovoriť o úlohách muža a ženy, ktoré sa za posledné desaťročia rapídne zmenili aj na Slovensku. Namiesto „gender ideológie“ by sme mali využiť tento čas na serióznu diskusiu o vyváženej starostlivosti o dieťa medzi matkou a otcom, a áno, aj o tom, ako dievčatám a chlapcom škodia stereotypy už v rannom veku – a to obom pohlaviam úplne rovnako. Lebo aj o tom je feminizmus, a ruku na srdce, trocha sme tu na chlapcov posledné roky zabudli.