Začnime o sebe hovoriť v ženskom rode

„Nie som právnik,“ napísala kamoška na instagrame a mna automaticky myklo. Píšem jej správu: *právnička*. Ďalšia mi zasa cez týždeň písala, že je manažér. KA, dodala som. Na jednom evente som pred týždňom čítala príhovor mojej kolegyne novinárky, ktorú si mimoriadne vážim, a v texte som tiež prepisovala vety zo „Som novinár“ na „Som novinárka“.

Pozorujem na sebe, že slovenčina mimoriadne napomáha mozgu, aby preferoval mužov vo funkcii. Celý náš jazyk je nastavený tak, že sa očakáva, že v každej funkcii je muž. V hlave vám to vychodí chodníčky, ktoré sa ťažko prebíjajú. Vidím to na sebe, keď počúvam podcasty v angličtine.

Často sa mi stáva, že moderátor a moderátorka predstavia hosťa, povedia napríklad „prosecutor“ a moja hlava hneď očakáva, že sa ozve muž. Zaznie ženský hlas a na mikrosekundu sa mozog čuduje. Ak ste dostatočne vnímaví, začnete si všímať sami na sebe takéto nuansy, začnete byť na to citliví. 

  [Dámske, pánske a detské štýlové barefooty – kliknite tu:]

Slovenčina a Slovensko je dokonca tak ďaleko, že po novom máme vo funkciách ženy, no jazyk, ani ústava na to nie sú pripravené. Dva príklady – Verejný ochranca práv. Inými slovami ombudsman. Už druhýkrát za sebou je vo funkcii žena, ktorá sa na všetkých listoch musí oficiálne podpisovať ako verejný ochranca. V titulkoch mi ešte v televízii jazykové korektorky opravovali titulok Mária Patakyová, Verejná ochrankyňa práv, na maskulínnu verziu, pretože oficiálne jednoducho žiadnu ochrankyňu nepoznáme. 

Prečítajte si

Ako najmladšia kongresmanka vycvičila kongres v správaní sa k ženám

Trocha sme sa odvtedy posunuli a v štáte máme prezidentku. Spoločnosť je trochu ďalej, a bolo by to naozaj čudné, aby sme ju volali prezident Zuzana Čaputová. To už ani slovenčina nedokáže. Oficiálne je teda Zuzana Čaputová prezidentka, ale oficiálne korešpondenciu a všetko ostatné vybavuje kancelária prezidenta SR. 

Korunujú to už len predvolebné billboardy, kde pri hlave ženy visí nápis kandidát na poslanca BSK (dosaďte si akýkoľvek región). Pozitívne je azda len to, že ženy vo vrcholovej politike už začali hovoriť viac o tom, ako sa k nim spoločnosť správa. Keď je večerné rokovanie koaličnej rady, nikomu nenapadne pýtať sa, či nemusia ísť uspať deti. Pritom deti tam majú na kompletku všetci.

Absurdita je dokonaná už len otázkou v kampani na Zuzanu Čaputovú, že ako zladí prácu s rodinou, pričom má jednu dospelú a jednu takmer dospelú dcéru. Prezidenta Kisku, ktorému sa dieťa narodilo dokonca počas výkonu funkcie, sa to pýtať nikto neodvážil. 

  [Štýlové riflové rúška s ornamentom alebo lemovaním – kliknite tu:]

Pritom to nie je málo. To, že človek automaticky nepredpokladá, že vo funkcii by mal sedieť len muž, robí veľa – v tom, že bude menej predpojatý, ak volí, alebo bude menej predpojatý, ak niekoho vyberá vo svojej firme do funkcie. Jazyk nám v spoločenských pohyboch nie vždy stíha. Konkrétne v tomto prípade takmer vôbec. Nemám odpoveď ako to vyriešiť – sama rozumiem, že sa nedá v každom článku, rozhovore, či podcaste hovoriť lekári a lekárky. Poslanci a poslankyne. Je to krkolomné a ľudí to otravuje.

Zatiaľ teda aspoň v rozhovoroch opravujem každého, kto tam sedí, v tom, aby nehovorili len o mamičkách s kočíkom. Aby nehovorili len o mamičkách, ktoré potrebujú dať deti do škôlky. Na ostatné som ešte recept nenašla. 

Napriek jazykovým korektorkám však napríklad Máriu Patakyovú odmietam volať Verejný ochranca práv, a viem, že to nie je top priorita, ale verím, že sa zmení zákon tak, aby sme v ústave mali napísané obe verzie prezidenta aj prezidentku, a ochrancu aj ochrankyňu. A že si ženy samé, aj bez zákona, prestanú hovoriť, že sú lekár, manažér, právnik, či novinár. Že začneme minimálne všetky o sebe hovoriť v ženskom rode.

Pretože či chceme, či nie, formujeme tie isté cestičky v mozgu ďalším a ďalším generáciám dievčat.