Ženy nám vzali všetko, hovorí protokolista. Ušla mu doba

„V televizi na čtyřech kanálech ze dvanácti se vaří, a jsou to chlapi. Ženy nám už vzaly všechno, pilotují kosmické lodě a raketoplány, jsou objevitelky a kapitánky námořních lodí. Jediné, co nám nechaly, je dámská móda a vaření,“ prečítala som si v rozhovore s uznávaným protokolistom, niekdajším poradcom Václava Havla Ladislavom Špačkom.

Článok v českom magazíne sa začína vetou, že keď sa ocitnete pri Ladislavovi Špačekovi, je to ako keby ste sa ocitli v minulom storočí a ja výnimočne súhlasím.

Pripomeňme si jeho komentáre na adresu prezidentky Zuzany Čaputovej z jej inaugurácie, ktoré Ladislav Špaček poskytol slovenským médiám: „V jej prípade by som niektoré partie možno zakryl. Tým, že mala ten šál na šatách a vlasy na ramenách, jej vôbec nebolo vidieť krk, čo je u ženy veľký hendikep.“

Píšem tento článok počas toho, ako mám hendikepovane zakrytý krk za počítačom a strácam tak vlastnú sebahodnotu.

 

Chcete si pravidelne prečítať stĺpček Zuzany Kovačič Hanzelovej priamo vo svojom e-maily bez reklamy?

[[newsletter]]

Už dlhšie sledujem mužov po šesťdesiatke, sedemdesiatke, ktorí nestíhajú dobu. Na sklonku života sa ocitajú zrazu v svete, kde nestačí na úspech len pohlavie. Kde zrazu záleží na schopnostiach. Kde nestačí, že jediné kritérium na prijatie do zaujímavej práce je, že ste muž.

Navyše, vie ma veľmi pobaviť, keď ľubovoľný muž plače nad tým, že ženy dnes pilotujú kozmickú loď. Pretože nie každý muž vie pilotovať kozmickú loď. Dokonca zväčša tí, ktorí toto rozprávajú, kozmickú loď naživo ani nikdy nevideli, ale básnia ako im ženy zobrali príležitosti.

Rozumiem, že pre mnohých mužov je to zmätočné. Odrazu majú dvojnásobok konkurencie. Zrazu sa od nich vyžaduje viac ako sedieť na gauči a pozerať sa ako nemohúce kura, že košeľa sa vyžehlí sama. Že neprídu deti potľapkať po chrbte raz za tri týždne, a vychovajú a prestravujú sa samé. Zrazu sa vyžaduje od mužov to, čo za nich roky robili ženy a chápem, že obzvlášť pre tých, ktorí v takomto spoločenskom stave prežili celý život, je to nepríjemné a nevedia sa situácii prispôsobiť.

Ak by som bola na ich mieste, tiež by sa mi nechcelo zrazu robiť viac a starať sa. Tiež by som sa čudovala, že ak celý život komentujem ženy a robím im chlípne návrhy, prečo by sa to malo zmeniť teraz?

Túto generáciu už nezmeníme. Musí sa prosto vymeniť, akokoľvek cynicky to znie. Mňa naopak teší, že chodím po meste a vidím, že deti počas pandémie kočíkujú viac muži ako ženy. Odrazu vidím otcov, ktorí majú silné putá so svojimi malými deťmi. Otcov s dvomi deťmi zavesenými na košíku, ako nakupujú potraviny. V 90tych rokoch obraz, ktorý v tejto krajine neexistoval, dnes už celkom bežná vec. A aj muži sú akosi spokojnejší – moji kamaráti mi často popisujú, že majú naozaj blízke vzťahy so svojimi deťmi. Sú pri ich vyrastaní, sú pri ich výchove, pri všetkom, čo sa s nimi deje.

Zrazu rodiny prosto fungujú inak ako fungovali naši rodičia, a spokojní sú s tým všetci.

Ladislavovi Špačekovi to asi ušlo. Je to naozaj tak, ocitnete sa pri ňom ako v inom storočí. Dnešný štandard nerobí z mužov nemohúcich idiotov, ktorí si nevedia uvariť ani oprať, a zo žien nerobí neplatené slúžky, ktoré sú zodreté životom. A je to tak dobre.