Žijeme v diskrétnych zónach

 

Všade vo verejných priestoroch, kam prichádzame my, ľudia, vybavovať veci úradné,  je v jednej chvíli nakreslená hrubá čiara a že diskrétna zóna. V bankách, na polícii pri vybavovaní pasov, občianskych preukazov, na letiskách pri čekingu… Vznikli zóny, kde sa človek ocitá sám so svojim problémom, pin kódom, a ktovie čím ešte. Taký sám, že konkrétnu chvíľu musí jednoducho zvládnuť.

Zaujímavé je, že hoci absolútne chápem dôvod vzniku týchto hrubých čiar, necítim sa, stojac v nich, nijako zvlášť smelšie, bezpečnejšie. Akoby mi odrazu chýbala v živote barlička. Som skôr človek dotykový, taký, ktorý aj pri prvom stretnutí dotyčného alebo dotyčnú chytí za plece, zoberie jej z goliera vlas.

Mesto plné ľudí je chuchvalec života a vyčleňovať sa z neho do diskrétnych zón sa mi zdá také… pokrytecké.  Aj tak sa k informáciám, podliehajúcim priestoru za hrubou čiarou, dostane kadekto a nie sme jediní, ktorí ovládame svoje piny a čísla účtov a vlastné podpisy, a tak… Napokon, svedčí o tom i množstvo podvodov, kradošstiev, odpočúvaní telefónov.

Stojíme na hrubej čiare, premýšľame si postup nasledujúcich minút, sekúnd, tvárime sa dôležito, napokon, kto denne vybavuje rôzne veci, dôležitým aj je. Zaradený do spoločenského systému dostáva úradnú poštu, úradné výzvy, platí najrôznejšie poplatky. Avšak… Takmer všetci tam, za okienkami sa môžu dostať k informáciám, čo diskrétnej zóne podliehajú.

No ale dobre. Vravím si. Takto možno počet diabolských ziel aspoň trochu zlikvidovať. A človek na hrubej čiare nadobúda pocit sebavedomia, dôležitosti. Obzerá sa za seba… pozor, pane! Už ani jediný krok dopredu! Tento priestor momentálne patri výhradne mne!

Aha! A sme doma. Patrí výhradne mne!

V našich životoch sú momenty, kedy nie sme ochotní deliť sa. Vpustiť do svojej diskrétnej zóny iného tiež človeka, možno s doráňanou dušou, možno plného žiaľu, nešťastia.

Každý z nás má v sebe diskrétnu zónu, a keď ju niekto naruší, pozeráme, ako sova za bieleho dňa. Prekvapene, nechápajúc, čo si to dovolil. V jeho, výlučne, v jeho priestore.

Nedávno som v banke stretla kamaráta z detstva. A viete, ako je to s takými ľuďmi, čo sa hrávali spolu na piesku. Nepozeráte na jeho momentálnu profesiu, status, prosto ste spojení silným príbehom pieskových koláčikov a hneď, ako na seba narazíte, ožijete, rozžiari sa vám tvár aj duša. 

A tak aj ja. Stál ku mne síce otočený chrbtom, stál na hrubej čiare, čakal, kým slečna dovybavuje pri okienku zákazníka.

Laci, vravím ja nahlas, keď som zistila, koho mám pred sebou.

Otočil sa, pozrel na mňa bez kúska empatie. Akože… čo je! Nevidíš, moja, kde práve stojím? Nevidíš hrubú čiaru? Nuž, pravdaže som sklapla! 

Keď sa dostal k okienku, postúpila som. Diskrétna zóna patrila iba mne a ja, s horkosťou v duši, som opäť pozerala na chrbát môjho veľkého kamaráta z pieskoviska.

Po chvíli, s plnou rukou papierov najdôležitejších na svete, podišiel ku mne, pozeral však na hrubú čiaru a vraví: Prepáč! Už aj odchádzam!     

Odišiel. Odišiel s vlastnou diskrétnou zónou v sebe, odišiel , a určite  ho vôbec netrápilo, že sa neuvidíme možno ďalších desať rokov.

No a ja som teda povybavovala všetky štátotvorné veci, bez ktorých by sa ešte v ten deň zrútil svet, a privalila ma obrovská ničota.  Z diskrétnych zón. Na úradné kašľať! Tie ja nezmením! Ale hrubé čiary  v našich dušiach, srdciach, v nás sú podľa mňa obrovský „prúser!“              

 

Ženy v meste