Život bez vrások?

„Mami, čo by si chcela k narodeninám?“

Chvíľu sa zamyslím, najskôr nad tým, čo všetko by sa zišlo v domácnosti, potom nad tým, čo všetko by som potrebovala a vzápätí aj nad tým, čo by som chcela, lež mojej dcére sa to zdá byť nekonečne dlho, tak vyhŕkne: „Nechceš si dať vyhladiť vrásky?“ 

Ups, toto mi nenapadlo. Akosi ma moje vrásky trápia oveľa menej, ako od psa roztrhnutý poťah na gauči, či dosluhujúca práčka. A tiež oveľa viac túžim po raňajkách na Montmartri, novej knihe od Baricca či po klavíri uprostred obývačky, ako po vzhľade spred dvadsiatich rokov. 

„Vieš, všetky moderátorky to už majú…“ pretne dcéra moje myšlienky.

„Klavír uprostred obývačky a novú knihu od Baricca?“ hm, tíško im závidím.

„Mamíííí, predsa vyhladené vrásky. Nie ako ty, že tu máš takéto čiary,“ názorne mi obkreslí nosovo-ústne ryhy tak, že jej prst cítim ešte aj vtedy, keď sa ma už dávno nedotýka. 

Hodím rýchly pohľad do výkladu a skontrolujem svoje vrásky. V duchu spomínam na všetky tie dni a noci, keď mi pribudli na tvári. Pôrody, choroby detí, pobyty v nemocniciach s nočným modlením za to, že všetko dobre dopadne, nevyspané noci skrz lezúcich zubov, horúčok, vracania a hnačiek… nočné cesty na dovolenky a z dovoleniek, bláznivé stanovačky, počas ktorých vás zobudí každé šuchnutie, nočné návraty z detských tanečných súťaží… Mnohé spomienky nemám uložené ako fotky v albumoch, lež ako vrásky na tvári.

Mám sa toho všetkého vzdať? Vyhladiť to zo života a tváriť sa, že mám zase dvadsať? K čomu by to bolo? Naozaj život človeka tak veľmi ovplyvňuje jeho obraz v zrkadle? Neverím! A priznám sa, občas mi rozum zostáva stáť nad tým, čo všetko sú ženy schopné urobiť preto, aby nemali vrásky.

Botox, slimačí sliz či ovčia placenta sú len odrobinkami v mori nápadov. Čo si však pomyslieť o žene, ktorá sa hrdí tým, že nemá vrásky vďaka tomu, že sa už takmer 40 rokov neusmiala? K úsmevu ju vraj nedonútil ani prvý pohľad na dcérku po jej narodení. Túžba po hladučkej pleti bola silnejšia. (Aké raz z toho bude mať vrásky jej dcéra, radšej nevedieť.)

„Nie, nechcem!“ nahlas zhučím na svoju dcéru. 

„Ok, kašli na to,“ mávne rukou a ťahá ma rýchlejšie na autobus. Spokojná sa usmejem, kým ona si zahundre: „Tebe by to aj tak nepomohlo…“