Život ženy na dedine

 

A: A ty si inak odkiaľ?

B:  No veď z dedinky pri Košiciach…už som to vravela.

A: Joooj, jasnééé, ale že odkiaľ ste sa tam prisťahovali? Z Košíc?

B: Nie, ja som originál z dediny. Normálne gadžis, chápeš. Moja mamča je odtiaľ, môj tatko, moja babka, môj dedo. Skrátka 100 percentný vidlák.

A: Fúha…ale nevyzeráš! 🙂

 

S týmto som sa stretávala bežne. A trvá to doteraz. Len pribúdajú otázky, kedy sa presťahujem do mesta. A prečo by som sa mala? Život na dedine má plusy. Rovnako mínusy, ktoré však má každé miesto a mesto vhodné pre život.

Neviem, či mi rozumiete, ale mne sa ráta, že po ceste do obchodu, áno, tej malej samoobslužky, stretnem ľudí, ktorých poznám. Či je to milý sused, s ktorým som vyrastala, alebo zahundraná babka – ohováračka.

Ba i do kostola chodím. Občas. A pamätám si časy, keď boli rifle pri svätostánku tabu. Dnes je to bežná realita. Lebo aj vidiek kráča s dobou.

Kolegyne sa mi smejú, keď poviem, že som domov šla divadelným autobusom. U nás bežné slovo. A viete prečo? Lebo bol posledný, tesne pred 23.00, tak, aby ste to po predstavení stihli. To sú krásy, ktoré nemôže pochopiť každý.