Zle vychovaní

Premýšľam nad tým, čo tieto slová znamenali kedysi a čo znamenajú dnes. Keď naše mamy povedali o niekom z našich spolužiakov či kamarátov z dvora, že je zle vychovaný, obyčajne to znamenalo, že mal problémy s autoritami (najčastejšie v škole), dospelých zásadne nepozdravil, len sa na nich drzo pozrel, nepodržal im dvere, nepustil ich sadnúť si v autobuse, ustavične žul v ústach žuvačku a papieriky z nej odhadzoval na zem…

Deti mojich známych nič z toho nerobia. A predsa ich rodičia majú pocit, že ich zle vychovali.

Mama štrnásťročnej dcéry mi vraví: „Je najlepšia v celej triede, ale nemá žiadne ambície. Príde domov, keď nemá tanečnú, urobí si úlohy, naučí sa a už sa nevie dočkať toho, aby sa mohla zavrieť do izby a čítať si. Cez víkend sa maximálne ide so mnou prejsť, ale tiež nie nadlho, lebo si chce čítať… Večne je zahrabaná v knihách, a to jej stačí.“

A mama dospelého syna, ktorý ju prerástol už o dve hlavy, mi zase vysvetľuje, že on síce vyzerá ako hromotĺk, ale vnútri je citlivá duša. Bolí ho každá nespravodlivosť, každé utrpenie druhých. Nechápe, ako ľudia môžu byť zlí a ubližovať. A dokonca, ako len môžu na nešťastí druhých zarábať!

„Naše deti nemajú ostré lakte a sú príliš citlivé. A citliví to majú v živote ťažšie. Zle sme ich vychovali do dnešného sveta, ale s tým už nič nespravíme,“ zamyslí sa kamarátka.

Nuž, nespravíme. Jedine, že im vybavíme iný svet. Určite to nebude ľahké, ale môžeme sa o to aspoň pokúsiť…

 

 

Prečítajte si aj Od prehry k víťazstvu často nie je ďaleko

 

 

Ženy v meste