Zmeny v školách? Zas tá istá pesnička…

 

Sú toho plné noviny, televízne relácie, internetové fóra: Opäť niekto prichádza s nápadom, aby sa deti v školách menej bifľovali. Nadšenci kričia: Bravó! Úprimne, ja už netlieskam. Už som z tlieskania unavená. Pretože tých nápadov tu už bolo toľko, že sa nedajú ani spočítať. Rozpísané na papieroch, prediskutované na konferenciách, slávnostne predstavené na tlačových besedách. Boli už všade, len do školských tried sa nikdy nedostali. Prečo? To vážne netuším. Ale mám taký pocit, že svoj podiel viny na tom majú najmä učitelia.

Naozaj nechápem, aké capiny sa moje decká museli v škole naučiť naspamäť. Tak napríklad na prvom stupni ZŠ to bolo rozdelenie Bratislavy na okresy a mestské časti, pričom podstatou skúšania bolo to, že dieťa muselo vedieť, že napríklad Ružinov je Bratislava II a Petržalka Bratislava V. Vie mi niekto vysvetliť, na čo je toto dobré?

Učitelia často argumentujú tým, že majú presne dané učebné osnovy a čo všetko treba deti naučiť. Tak neviem, deti v Brezne, v Štúrove či v Košiciach sa tiež učia spamäti rozdelenie Bratislavy? Alebo len svojho mesta? A deti z dedinskej školy sa v tomto prípade učia čo? Že od krčmy hore máme horný koniec a od krčmy dole dolný koniec dediny? Som rodená Bratislavčanka a neviem, či by som si správne „tipla“, kam patria Vajnory, Devín či Nové mesto. Dúfam, že ma za to nevyhodia za mestské brány a neodoprú mi vstup do mesta.

Alebo iný príklad: dcéra sa minule bifľovala naspamäť druhé mocniny čísel od 11 do 20. Za našich čias existovalo niečo také ako matematické tabuľky. A mohli sme ich používať aj počas maturity. Pýtam sa dcéry, či dnes to už nepoznajú. „Ale hej, na maturite ich vraj budeme mať, ale teraz sa to musíme naučiť naspamäť,“ znela jej odpoveď.

Dokelu! Zmaturovala som z matematiky a neviem spamäti, koľko je šestnásť na druhú. Nemala by som to maturitné vysvedčenie vrátiť? Žijem si spokojne s tým, že keď to budem potrebovať, tak si to hravo vyrátam alebo zadám do kalkulačky v mobile. To som asi pekne mimo, čo?

Netvrdím, že deti sa nič nemajú učiť naspamäť. Je hanba, keď niekto nevie, kedy sa začala a skončila druhá svetová vojna alebo kedy Cyril a Metod zavítali k nám (aspoň storočie by bolo fajn). O cudzích slovíčkach sa ani nebavme. Rovnako som trvala na tom, že malú násobilku moje deti musia vedieť odpredu aj odzadu naspamäť. Nech sa pokojne nabifľujú aj Mor ho! a recitujú si ho v triede. Ale ten zvyšok je už naozaj o tom, že majú rozmýšľať, majú veciam rozumieť, majú vedieť hľadať si a overovať zdroje.

Na papieri sa tiež vyníma, že učitelia budú po novom učiť deti kriticky myslieť, majú rozvíjať ich tvorivosť a schopnosť riešiť problémy. Ja sa pýtam, ktorí učitelia? Matikárka, ktorá keď sa dieťa prihlási, že nerozumie, naň nakričí: „Tomu nemáš rozumieť, to sa máš naučiť!“ (Opakujem, matikárka!) Alebo slovenčinárka, ktorá dieťa poučí, že je neslušné vysloviť vlastný názor, keď sa naň nikto nepýtal? Žiaľ, aj takéto storky moje decká nosia zo školy…

Zmeny v školstve nie sú o zmenách v osnovách a učebných plánoch. Sú o zmenách v hlavách učiteliek a učiteľov. Preto ich netreba každú chvíľu predstavovať v novinách, ale na pedagogických fakultách, v zborovniach  či v rámci vzdelávacích kurzov učiteľov. Keď sa to podarí a ja čo len nepatrné stopy navrhnutých zmien zaňuchám v detskej izbe pri úlohách a domácej príprave,  potom nadšene zatlieskam.

 

 

Prečítajte si aj Na druhej strane

 

 

Ženy v meste