Hanba u žien je silná a častokrát prezlečená za advokáta zdravia, hovorí v rozhovore pre Ženy v meste Daniela Choma. Urobila preklad knihy, ktorá prináša “17 príbehov o hlade, hanbe za vlastné telo a oslobodení žien”.
Vzťahy, ženskosť, sebadôvera, komunikácia, ľudskosť, rodina, ideál krásy či obdobie puberty. Všetky tieto témy pravidelne otvárajú Košičanky Daniela Choma spolu s Alexadrou Hollou v podobe známej komunikačnej hry Človečina.
Najnovšie sa však na ženské telo a jeho vnímanie pozreli očami psychoterapeuta Davida Bedricka, ktorý prináša revolučný pohľad na ženské telo. Viac ako 35 rokov pracuje s ľuďmi a jeho súcitný prístup prináša do dnešného „prefiltrovaného sveta“ nádej a výsledky prevyšujúce štandardy súčasnej terapeutickej scény. Daniela Choma urobila preklad knihy „Nesúď telo podľa obalu”. Aj preto sme sa s ňu zhovárali o dnešných ženách aj tínedžeroch.
Venujete sa „človečine“, ale rezonujú u vás aj témy zamerané na ženy. Nie ako kult krásy odložený v kúte čakajú na princa, ale ženy, ktoré za seba bojujú. Čo vás, okrem toho, že ste žena, k tomu vedie a aké zistenia vás posúvajú ďalej?
„Vedie ma k tomu kontakt so ženami, s ich výzvami a dilemami. Ako v mene štandardov, ktoré na ne boli uvalené pochovali svoje túžby, volania, podstatu, hlas. Ten sa v nich v istom bode predsa len začne ozývať a pozývať k životu, do ktorého by sa konečne zmestili aj ony samé. Nielen potreby a požiadavky všetkého okolo. Ženy sú od prírody milujúce a dávajúce bytosti. Preto je pre mnohé z nás také desivé postaviť sa aj do línie, kde začíname hovoriť veciam NIE aj ÁNO tak, aby sme do rovnice zahrnuli aj seba.“
Zaslúžili ste sa o preklad knihy „Nesúď telo podľa obalu“ od D. Bedricka, veľmi vám na tom záležalo, prečo?
„Davidova práca je absolútne revolučná a rozfúkala mi všetky moje dovtedajšie vedomosti z konvenčnej psychológie, ktoré som považovala za prospešné. Jeho zvedavosť a pohľad na človeka siaha prístupom a výsledkami do takých hĺbok a súcitu ľudskej existencie, že som vedela, že to musí ísť ďalej. Nedávno som bola svedkom ako sprevádzal ženu témou bulímie. Po 60 minútach s ním povedala: Chodím viac ako dekádu na terapie k psychologičke a mám za sebou dve hospitalizácie, nikto sa ma, ale za ten čas nespýtal to, čo dnes ty a nevidel ma tak ako dnes ty. Nikdy som samú seba takto nestretla.“
Daniela Choma: Ženy sú pre každého, len nie pre seba
Sú to príbehy 17 žien, ktoré sa stretli s nejakou formou bodyshamingu alebo psychických problémov spojených s výzorom, váhou, komentovaním a vnímaním vzhľadu. To sú náročné a dôležité témy.
„Štandardné prístupy sú alopatické. Identifikujme symptóm = chybu, nastavme opatrenie/terapiu, ktorá symptóm odstráni. David takýto prístup vníma ako veľmi zahanbujúci, lebo od samého začiatku vstupuje človek do procesu ako ,,problém“, ktorý treba opraviť. On naopak v jeho symptóme vidí veľmi dôležitú inteligenciu, ktorá sa snaží pre jeho život urobiť niečo veľmi potrebné. Zaujíma sa spôsobom, ktorý mu symptóm a prejav pomáha spoznať do najmenších detailov, až symptóm prezradí o človeku niečo, čo o sebe musel zabudnúť, alebo pre seba nemal dovolené užívať. Keď sa s touto kvalitou stretne, rozpamätá sa na seba, navedie sa v smere vlastného smeru, obnoví vnútornú autoritu, zahorí tým, kým je. To samotné mení priebeh alebo povahu symptómu, no je to veľmi autonómny proces s vlastným tempom, ku ktorému je treba mať posvätnú úctu. Akonáhle do psychologickej práce totiž vstúpi hanba, možné prínosy a výsledky pre človeka sa dramaticky znižujú.“
Aká je dnešná moderná žena, aký tlak je na ňu vyvíjaný?
„Po pôrode má byť čo najskôr ako predtým, aby okolie nevyrušovala pohľadom na seba. Má byť zdravá a pekná, má cvičiť, ale zas nebyť príliš svalnatá. Ak buduje kariéru – je tvrdá a neženská a určite zanedbáva deti. Ak je naopak doma s deťmi je závislá ,,povaľačka“ , ktorá nebuduje HDP. Má si udržať mladosť a krásu z puberty, no zároveň vyzerať prirodzene.
Má byť všetkým pre každého a nikým pre seba. Má si ísť za svojimi snami, ale nie tak, že tým dá niekoho do nepohodlia. Neexistujú súradnice, do ktorých, keď sa žena postaví, nespustí sa voči nej nejaké ,,zaklínadlo“, ktoré by ju predsalen preferovalo inde a inak.“
Dokonalý popis, v ktorom sa našla nejedna z nás. Čo sa, naopak, posúva naozaj dobrým smerom v porovnaní s tým, ako to bolo kedysi?
„Že to ženy začali chytať do vlastných rúk a pretínajú generačne posúvané ideály o ,,dobrej žene.“ Je to odvážny a neistý krok, lebo keď opúšťate niečo, hoci to nevyhovovalo, aspoň to malo nejaké pravidlá, v ktorých sa dalo orientovať a boli známe. Daňou za to bol, ale veľký kus vlastnej identity. Keď to chcú ale ženy svojim dcéram odovzdať inak, no nemali pre to vzor, vydávajú sa na cestu, ku ktorej len ony začínajú kresliť mapu. Pre každú ženu je skutočne autentický život veľmi intímnou výpoveďou o tom a novou definíciou ženy. Lebo vstupujeme do éry, kedy niečo už nebudeme hodnotiť či je to ,,dobré“ alebo ,,zlé“. Ale či toto som JA. Tam vieme sa začať spájať, držať a podporovať a byť sebou vzájomne fascinované, aj keď sa naše voľby a príbehy líšia, lebo každá z nás píše kapitolu o inej podobe a sezóne ženskej sily, krásy a múdrosti. Tam ženy prestávajú byť rivalky a začínajú byť spojenkyne.“
Zarazilo ma, že až 97 % žien má denne nenávistné myšlienky týkajúce sa tela. To je neuveriteľné číslo. Čo s tým?
„Každý nadpis v článku, obálka v časopise, relácia v telke či sociálne siete sú výkladnou skriňou toho, že sme kultúra, ktorá neodpúšťa vrásku ani kilo navyše. Sme spoločnosť, ktorá fetišizuje mladosť a učí ženy, že ich relevancia a hodnota je viazaná na parametre ich fyzického vzhľadu a udržanej mladosti. Ženy po 50-ke sú nezamestnateľné, lebo ich ani nepozvú na pohovor, hoci majú dekády skúseností a sú hodné aj seniorných pozícii. Na pohovor sa dostanú, len keď v životopise neuvedú rok narodenia, nechajú hovoriť len pracovné skúsenosti.
Aj jazyk, ktorý sa čoraz viac udomácňuje na to poukazuje. Keď lekárka z kliniky estetickej medicíny hovorí v reels o ženách, ktoré neaplikujú napr. botox, ako o ženách, ktoré sa o seba nestarajú, sú zanedbané a ich vzhľad im to vráti. Čo tým chceme povedať? Že v 50 rokov vyzerať na 50 je zlyhanie a vizitka zanedbanej ženy? Naozaj je toto méta, ku ktorej máme ašpirovať? Beauty a fit priemysel je priemysel, ktorého zisky sa zvyšujú priamo úmerne s rastúcou sebanenávisťou žien. Koľko biznisov by skrachovalo, keby sa ženy jedného dňa zobudili s tým, že sú dosť?“
Daniela Choma: Každá žena sa nájde v príbehu
Čo vás najviac prekvapilo v príbehoch, na ktoré ste natrafili?
„Neuveriteľná múdrosť ľudského tela. Prečo robí a volí to, čo volí, či už je to potravina, chuť, jedlo, kombinácia. Práve detaily rozhodujú. Prečo telo reaguje ako reaguje. Veľkosťou, tvarom. Naše telo nie sú len bunky, orgány a tkanivá. Je to náš najväčší a najspoľahlivejší psychologický ,,orgán“, ktorý komunikuje úplne inak než myseľ či intelekt. Preto návody či ,,diagnostiky“ nič udržateľne nevyriešia. Preto nestačí vôľa, rozhodnutie či sebadisciplína. Lebo racionálna myseľ a intelekt nedosiahne na poznania, príbehy a zdroje, ktorými disponuje telo.“
A naopak, čo ste si konkrétne vy odniesli z tejto knihy?
„Ja som si istá, že každá žena sa nájde v každom príbehu. Lebo tie posolstvá sú dilemami, ktoré riešime v rôznych fázach života alebo v istých situáciách úplne všetky. To bol aj môj prípad.“
Veľa sa tam pracuje a hovorí o hanbe. Na tu sa zameriavate aj vy. Ako je to s hanbou u žien?
„Keď za mnou žena príde skúmať vzťah k svojmu vzhľadu, väčšinou začína vetou: ,Lebo chcem byť zdravšia.
To sa na prvý pohľad zdá ako cnostný motív. Ak by som ale naskočila hneď na to, že: ,,Ok poďme do toho, ja viem ako na to – stane sa na pozadí veľmi zradná vec. Stávam sa kolaborantom hanby a nie spojencom ženy. Lebo keď sa hlbšie začneme zaujímať o motív ,,Chcem byť zdravšia“ a o hlasy pod ním, začne zaznievať:
,,Si špina. Nikto ťa takto nikdy nebude milovať!“
,,Zdochni už!“
,,Nikto ti nič zodpovedné nezverí, keď na prvý pohľad sa nevieš postarať ani o seba!“
,,Tam sa ani neukazuj, hnusí sa ľuďom na teba kukať!“
,,Fuj! (A zakrýva si pritom oboma dlaňami oči).
Toto sú vnútorné hlasy a ,,skutočné“ argumenty žien v beauty a anti-age kultúre, o ktorých vedome netušia, že ich mučia.
V prvom kontakte sú predsa prezlečené za advokáta zdravia. Prejavia a zvlečú sa ale, až keď sa začneme zaujímať. Preto, ak by som hneď v začiatku naskočila na jej zadanie, stávam sa spolupáchateľom tohto násilia. V tomto prípade žena však potrebuje začať úplne niekde inde a to na vnútornej obrane voči tomuto násiliu. Väčšinou ženy o tých vetách nič vedome netušia, zhrozia sa nad nimi, až keď ich začujú z vlastných úst, keď sa začneme zaujímať. Tam sa ale žena prvýkrát stretne so skutočným sebaobrazom, ktorý do nej spoločnosť nainštalovala a ktorý sa stal jej vnútorným hlasom. Odtiaľ je treba začať budovať imunitný systém.“
Dozvedela som sa, že už 4.ročné dievčatká vnímajú svoj vzhľad cez krásu. To je pomerne šialené zistenie, ako s tým pracovať? Informácii je veľa, ale zorientovať sa v nich je náročnejšie… Prečo je podľa vás na ženy stále vytváraný taký tlak a ako mu povieme predísť?
„Je a bude to stále horšie. ,,Estetické“ procedúry na úpravu vzhľadu pohlavia si pýtajú už 12-ročné dievčatá. S botoxom sa niekedy začínalo v 30ke, dnes ho riešia 12-15-ročné dievčatá. Potrebovalo by to komplexné postoje, ako to zmierniť či už manažmentom veku, kedy deti dostávajú smartfón, prístupov na sociálne siete. Ale je tým presiaknutá celá spoločnosť a stáva sa to stále väčšou normou. Dnes skôr žena vyčnieva, ak nemá žiadne úpravy, než keď ich má, takou samozrejmosťou ženskej vizáže sa to stalo. Rodinný hlas, hodnoty a práca so sebavnímaním a hranicami dieťaťa sa stáva stále sofistikovanejšou rodičovskou zručnosťou. Ako mamy potrebujeme v sebe poznať naše vlastné tyranské hlasy a budovať si voči nim odolný imunitný systém, potom vieme našim dcéram poskytnúť ako také vedomie a podporu, s ktorou si hodnotu a sebaobraz môžu viac ochrániť. Ale je to mimoriadne ťažké.“
Daniela Choma o oslobodení žien
Kniha Nesúď telo podľa obsahu má podtitul … a o oslobodení sa žien. Ako je to myslené? Od čoho by sa mali oslobodiť?
„Od nenávistných hlasov a nátlakov, ktoré si osvojili za vlastné. Od istého bodu už totiž spoločnosť nemusí robiť vôbec nič, žena si jej nároky opakuje sama, ani o tom vedome nevie. Už len ich ich zachytiť a spoznať ich ,,agendu“ je obrovským krokom k tomu, ako si vziať autoritu a životné voľby späť a ísť v smere svojho kompasu.
Autor sa na ženy, ktoré bojujú s rôznymi problémami nepozerá ako na patológiu, lenivosť či slabú sebadisciplínu. Ale načúva posolstvám, ktoré sa nám snaží telo povedať… Znie v knihe, ako sa dá tomu rozumieť?
Napr.: Kým glorifikujeme fotky PRED a PO, nezabudnime byť zvedaví či pôvodné PRED nebolo po znásilnení. Lebo inteligencia tela, keď zažije sexuálne násilie – prvým opatrením bude, že si telo povie – nebudeme my vyzerať tak, aby sme voči sebe zvyšovali šance na sexuálny útok a pôjdeme mimo ,,vzrušujúcich“ sexuálnych noriem. Tam pre nás bude bezpečie. Len schudnúť- bez ošetrenia tejto reality – môže byť retraumatizáciou nervového systému, kedy hrozba v psyché opäť ožije.
Alebo či pôvodné PRED nebolo PO rokoch emocionálneho násilia vo vzťahu s narcistickým partnerom, kde si inteligencia tela vytvorila ochranný pancier, aby ponižovanie a útoky menej boleli. Miesto, kde je medzi zraňovaným srdcom a predátorom väčšia prekážka.
Alebo keď súdime obsah taniera- možno je to jediné miesto, kde má človek dovolené na chvíľu zažiť niečo, čo ho poteší, upokojí, inšpiruje, niečo čo je podnetné. Lebo cez svoj TO DO list a všetko čo ,,musí“, nemá vo vlastnom živote priestor žiadne CHCEM.
Alebo naopak je to jediné miesto, kde môže človek praktizovať tak vytúženú kontrolu nad svojím životom, ktorá mu na iných frontoch bola vzaná. Ak si striktne stráži jedlo.
Preto zvracanie na záchode nie je len o prejedaní a ,,chorobe“. Ale neraz aj o tom, z čoho všetkého sa chce človeku v spoločnosti ,,zvracať“ a je legitimizované a prehliadané ako normálne. Je to symbolický akt psyché, za ktorým sa neraz skrývajú mimoriadne aktivistické duše citlivé voči javom v okolí a spoločnosti, voči ktorým sme si my ostatní vypestovali slepotu. A nie, toto nie je velebenie chorôb či obezity a povzbudzovanie k nim. Aj v tomto ide samotné body positivity veľmi po povrchu. Kniha pozýva oveľa hlbšie. K odkazom o živote, šťastí, chutiach, hladoch, inteligencii, túžbach, slobodách, ktoré potrebujeme my všetci. K príbehom, ktoré chutia ľudskosťou a voňajú tým, čo znamená byť človekom.
Komu by tieto príbehy mohli pomôcť?
„Každej žene a každému človeku, ktorý má dcéru.“
Dnes sa veľa hovorí o terapii, konečne sa láme aj to, že ju ľudia nepovažujú za hanbu. Odporúčate terapie aj vy?
„Určite odporúčam, no zároveň veľmi odporúčam zvážiť u koho a ako. Nie je to jedno.“
Zamerali ste sa teraz aj na tínedžerov?
„Snažíme sa venovať témam, ktorých celospoločenský naratív je zahanbujúci alebo neprospieva človeku. Teraz sme najnovšie vydali knihu Puberta bez filtra – je to tiež krásna téma, nakoľko dnešná dospievajúca generácia je častovaná toľkými pohŕdajúcimi prehláseniami, že sme k tomu potrebovali vytvoriť protiváhu. Dali sme tínedžerom vyplniť dotazník s 38 otázkmi, na ktoré túži poznať odpoveď každý rodič. Napríklad: Čo potrebujú od dospelých, čo nám ako spoločnosti uniká? ,Čo im dáva mama a čo otec, prípadne z čoho majú najväčšie obavy?
Odpovede, ktoré sa nám začali vracať nám úplne vyrazili dych. To, aké široké súvislosti vnímajú, ako sú zorientovaní v politike, mentálnom zdraví, témach rodiny, vzdelania, vzťahov. Ako sa vedeli vyjadriť ohľadom strachu z budúcnosti a presne pomenovať, čo sme im tu zanechali.“
A ako teraz vnímate generáciu mladých ľudí?
„Je to citlivá, múdra, krásna, uvedomelá generácia a táto kniha prináša vhľad do ich prežívania, ktorý nám často pre vlastné predsudky úplne uniká. Bude podporou každému tínedžerovi aj rodičovi, ktorí sa spolu pokúšajú zvládnuť toto neľahké, ale aj krásne obdobie spoločného prerodu. Prináša aj vstupy rôznych odborníkov, ktorí sprevádzajú rodiny výzvami, ktoré puberta môže priniesť. Je to krásne dielko, ktoré písali samotní tinedžeri, lebo som chcela vydať knihu, na ktorú by som bola ja sama ako rodič zvedavá. Spracovali sme tieto odpovede aj do výstavy, ktorá mala premiéru v Košiciach a s ktorou sa chystáme chodiť aj po Slovensku. Máme na ňu skvelé ohlasy a navštevujú ju ako rodičia, tak aj učitelia a samotní tínedžeri.“
Autorka: Ivana Gáll Bajerová
