Hejter s tvárou anjela?

 

Milé dámy, milí páni, predstavujem vám hejterov a hejterky. Poznám ich dlhé roky, ale ich novú tvar mi teraz ukázal facebook.

Občas ma táto sociálna sieť prekvapí. Z ničoho nič mi ukáže niečo, čo som vôbec nepotrebovala vidieť. Ako napríklad vtedy, keď som v nejakej poľskej skupine zbadala inzerát na detský kočík. Prečo? Ani nie som členom tejto skupiny, ani nehľadám kočík. Potom som zistila, že v tejto skupine sa do diskusie zapojila moja známa z Rakúska, s ktorou som v kontakte veľmi zriedkavo. A tak čumím na starý kočík zo začiatku 80. rokov, ktorý je na mojej nástenke. Aj som si ho pozornejšie pozrela, lebo v podobnom som kočíkovala moju sestru, a tak mi to prišlo milé nostalgické. A rozklikla som si diskusiu, v ktorej bola dominantná moja známa. Nemohla som uveriť, čo tam vypisuje. Nadávala predávajúcej, prečo predáva kočík tak draho. Nepomohli vysvetlenia ani príklady z internetu, že cena je primeraná a že aj iní takto predávajú. Nie! Mojej známej sa to nepáčilo a s výkričníkmi a škaredými slovami sa vyjadrovala na adresu predávajúcej. Ofrflala jej kočík, že je ocikaný, zničený a smradľavý.

Prečo? Veď napriek tomu, že sme zriedkavo v kontakte, viem, že si toho v živote dosť vytrpela. Zdalo by sa, že taký človek útočiť nebude, že má cit, že vie, čo je to trápenie. Ani mi to nedávalo zmysel, prečo diskutuje v skupine, kde sa predával kočík, veď ona taký určite nepotrebuje, tak načo ľuďom znepríjemňuje život a kazí náladu? Len tak z trucu? Len tak od zlosti? Len tak? Veď pani s kočíkom ani nepozná.

Alebo iná moja známa, ktorá trpela depresiou, no teraz sa snaží realizovať v tom, čo ju baví. Cestuje za rodinou a na výlety do Francúzska, Talianska, čo sa za komunistov, samozrejme, nedalo. Ale aj tak básni o tom, ako tu bolo dobre za starých čias a za všetko zlé môžu hnusní Američania. Ani ju nebudem citovať.

 

Prečítajte si

Bolo nás jedenásť…

 

A do tretice istý známy – tvár anjela, povaha, že by ani muche neublížil. Príjemný človek, ktorý sa v korporáte dusí a tak sníva o tom, že bude žiť na vidieku, že pôjde do hôr. Že bude žiť v súlade s prírodou. Pekné, nie? Až tu zrazu bum! Na facebooku vidím, že príšerne nadáva istej celebrite. Príšerne. Vyčíta jej, že má drahé autá, že v showbiznise sa cíti ako ryba vo vode. Čo mu závidí môj známy s tvárou anjela? Čo mu prekáža? Veď on má svoj plán na život v prírode. O čo ide? Nechápem.

Odkiaľ sa to v ľuďoch berie? Prečo si takto dovoľujú voči iným? Kto im dal na to právo? Lebo celebrite sa dá naložiť, lebo je na hejt zvyknutá? Lebo sa to týka nejakej skupiny (napríklad jednej národnosti, ako hore uvedených Američanov, ale pokojne môže ísť aj o Židov, Rómov atď.)? Lebo dáma z Rakúska je presvedčená, že majiteľku kočíka nikdy nestretne, a preto za svoje slová nemusí niesť zodpovednosť?

Čo takým ľudom dáva právo byť krutí voči druhým? To si fakt myslia, že sa nikdy nebudú zodpovedať za svoje slová? Pokiaľ sú veriaci – a všetci, ktorých som tu popísala, sú, mali by sa obávať, ako sa budú zodpovedať v súdny deň pred Najvyšším.

Pokiaľ veriaci nie sú, tak len podotknem, že virtuálny priestor nezostává bez povšimnutia a čo sa tam raz objaví, už si žije svojím životom.

Ešte by sa dalo odvolať na svedomie, ale myslíte si, že to má v takých prípadoch význam?