Prečo ste sa rozhodli napísať šklabikárovú knihu?
„Pretože čítanie je úžasná vec. Schopnosť čítať je ľudský dar. My sme z neho spravili v škole povinnosť.
Výuku čítania sme neprispôsobili potrebám dnešných detí. Mnohé z nich vedia čítať skôr, ako prídu do prvej triedy. Písmená poznajú takmer všetky . Sú múdre, rozhľadené. Počítačovo zručné. Sú obklopené modernými podnetmi, nie je jednoduché ich zaujať.
Ak chceme deti naučiť čítať s porozumením, nestačí ich učiť šlabikárovú techniku čítania. Treba ich do čítania emočne zainteresovať. Komunikovať s nimi, rozvíjať slovnú zásobu, fantáziu, tvorivosť, obrazotvornosť.
Som toho názoru, že čítanie by sme mali vnímať ako umenie. Malo by sa prelínať celým vyučovacím procesom, spájať ho a nerobiť z neho len „predmet“. No a aby som o tom iba nehovorila, rozhodla som sa napísať šlabikárovú knihu.“
Potrebujú teda vôbec prváci šlabikár? Je to pomôcka na učenie pre deti, alebo skôr pre učiteľov?
„Šlabikár môže mať mnoho podôb. Od klasickej až po elektronickú, či audiovizuálnu. Všeobecne je to učebnica na výuku čítania. Niektoré deti ju potrebujú, iné nie. V našom tradičnom školskom systéme je pre učiteľa šlabikár akýmsi vodítkom, kedy aké písmeno učiť v súlade s plánom. Záleží však na ňom koľko vloží do čítania vlastnej invencie a nakoľko sa uspokojí len so šlabikárom.“
Komu je určená vaša šlabikárová kniha – A ako Amálka R ako rozprávka?
„Zvedavým deťom a vnímavým dospelým. Spoločne. Od začiatku bola tvorená s úmyslom interakcie medzi dieťaťom a rodičom a žiakom a učiteľom.
S knihou sa dá pracovať od troch až po osem rokov. Dieťa môže s knihou rásť. Výborne
poslúži deťom, ktoré potrebujú pomôcť s čítaním a radosť urobí tým, ktoré si ju už vedia prečítať samé.“
Foto: archív J.S., najvzdelavanie.sk
V čom je šlabikárová knižka iná od klasických šlabikárov?
Keď som šlabikárovú knihu ukázala svojej dcére, mala veľa otázok. Vás to potešilo. Tak to teda má byť?
„Áno :). Veď je to úžasné. Môcť odpovedať deťom na nespočetné množstvo ich zvedavých otázok. Zamýšľať sa spoločne nad tým, ako to chodí v našej rodine, vo svete, … Môcť spolu fantazírovať, vymýšľať, smiať sa … Ten čas je taký krátky a vzácny. Detstvo pominie, nastane puberta a potom sa vy budete chcieť pýtať, komunikovať, … Teraz si pre ten čas budujete základy dôvery a porozumenia.“
Kto dáva deťom základy učenia? Je to rodič, alebo škola?
„Rodičia sú prví učitelia svojich detí. Je to ich výsada, právo i zodpovednosť. V rannom detstve sa učia deti najrýchlejšie za celý život. Rodičia im môžu odovzdať zo seba to najlepšie. Základy učenia pre život dávame deťom doma, v parku, na návšteve, v obchode, u lekára, na kúpalisku, kdekoľvek. Dôležité je s deťmi komunikovať, rozprávať sa s nimi, odpovedať na zvedavé otázky, počúvať ich. Podporovať v deťoch prirodzený vzťah k učeniu, je príležitosť pre rodičov. Rozvíjať ho, je príležitosť pre učiteľov.“
Podľa akých kritérií vyberať základnú školu pre svoje dieťa?
„Školu tvoria ľudia, ktorí v nej pracujú. Odporúčam vyberať si osobnosti.“
Väčšina detí v mojom okolí ide do školy s tým, že má základy čítania v „malíčku“. Je to v poriadku? Nebude sa nudiť?
„Je to v poriadku. A či sa bude nudiť závisí od osobnosti pedagóga a jeho odvahe, sile a záujmu postarať sa, aby tomu tak nebolo.“
Jedna známa mi povedala, že jej syn vedel plynule čítať, obávala sa nudy v škole a zrazu prišlo „písané“ písmo a s ním veľký problém. Syn sa učí čítať a písať od začiatku. Aký má pre vás význam písané písmo? Má ešte opodstatnene v digitálnom svete?
„Som rada, že ovládam písané písmo. Nemala som problém ako dieťa sa ho naučiť. Malo pre mňa význam. Pre dnešné deti význam nemá. Digitálna doba pred ne kladie iné výzvy, ako bezchybné ovládanie tvarov písaného písma.
Napriek tomu si myslím, že kým je súčasťou nášho spisovného jazyka, mali by mať vedomosť o jeho existencii a vedieť sa ním pre svoju potrebu primerane vyjadriť. Nie v prvej ani v druhej triede. Až keď budú dostatočne čitateľsky zruční a schopní samostatného tvorivého písania. Krasopisu sa môžu venovať tí, čo oň prejavia záujem.“
Mnohí rodičia majú pocit, že „obyčajná škola“ nie je dosť dobrá. Ak však nemajú, či už finančne ale kapacitne na to, aby dieťa navštevovalo iný typ školy, ako doma pracovať s deťmi, aby ich aj tá najobyčajnejšia škola bavila? Je to vôbec potrebné?
„Záleží, čo si pod obyčajnou školou predstavujeme. Aj najobyčajnejšia škola môže mať neobyčajných učiteľov.
Niekedy nie je možné vodiť dieťa do inej školy, ako do najbližšej, čo je k dispozícií. Aj keď tá nie celkom vyhovuje predstavám rodičov. Dôležité je nepreniesť svoje obavy na dieťa. Tomu sa bude možno v škole páčiť. Možno v nej bude musieť prekonávať prekážky, ktoré ho posilnia, možno nadobudne zručnosti, ku ktorým by sa v optimálnejších podmienkach nedostalo.
Ak škola dieťa k učeniu nemotivuje, je na rodičoch vymýšľať zaujímavé aktivity, príťažlivo rozširovať obzor poznania, podporovať dieťa v jeho schopnostiach a talentoch. Starať sa, aby celoživotne nezanevrelo na vzdelávanie a podľa možnosti hľadať doplnkové formy na jeho sebarealizáciu. Krúžky, kurzy. A ak by to naozaj inak nešlo a pre dieťa by to bolo najlepšie, zvoliť individuálnu formu vzdelávania.“
Čím si vás získalo domáce vzdelávanie? Je vhodné pre každého?
„Pre mňa osobne je individuálne vzdelávanie veľká výzva a možnosť realizácie mnohého, čo by v klasickej škole nie celkom šlo. Najmä ušiť vzdelávanie konkrétnemu dieťaťu na mieru, môcť mu venovať všetku svoju pozornosť, rozvíjať a podporovať ho v jeho záujmoch, mať spolu dôverný, láskyplný kamarátsky vzťah neobmedzený časom vyučovania.
Domáce vzdelávanie nie je automaticky vhodné pre každé dieťa. Treba nájsť rozumnú rovnováhu medzi predstavami rodičov a potrebami a záujmami dieťaťa. Ideálne je, keď sa zhodujú.
Úskalia domáceho vzdelávania môžu spočívať v nepripravenosti rodiča na rolu učiteľa, precenenia finančných, časových i osobnostných možností. Nezhody v rodine v otázke vzdelávania mu tiež neprospievajú. Rodičia by mali mať premyslenú dlhodobú stratégiu plnenia školskej dochádzky svojho dieťaťa. Mali by mať jasno v tom, že domácim vzdelávaním nevystavia svoje dieťa stresu z nepripravenosti na neskoršie možné začlenenie do školského prostredia.“
Čo myslíte tým, keď hovoríte o „vzdelávaní, ktoré baví“ – malo by nás baviť?
„Vzdelávanie má deti i učiteľov baviť. Zaujať, pohltiť. Ako keď sa venujeme svojej záľube, koníčku. Rovnako je to v škole. Učíme sa cez emócie. Potrebujeme, aby nás zaplavil pocit šťastia, radosti, že sa nám niečo podarilo. Že sme niečo objavili, urobili, zvládli, pochopili. Nepotrebujeme k tomu hodnotenie zvonku. Iste, ocenenie poteší, ale najdôležitejší je náš pocit spokojnosti zo seba.
Ak sa takého pocitu deťom dostáva v dostatočnej miere, veľmi rýchlo pochopia, že sa učia pre seba. Nie pre uspokojenie rodičov, či učiteľov. Získavajú zdravé sebavedomie a sebaúctu. Veria si. Nie sú manipulovateľné a závislé na mienke okolia. Je to výborná devíza do života.“
Hovoríte o tom, že deti by mali pochopiť, že sa učia pre seba. Nepotrebujú hodnotenie zvonka. Potrebujú teda v škole známky?
„Nie. Známkovanie dáva deťom nálepky, bráni im v prevzatí zodpovednosti za svoje vzdelanie, učí ich závislosti na pochvale, trestá. Vedie k nezdravej súťaživosti. Spôsobuje stres.
Známky často vyžadujú i samotní rodičia. Sú pre nich meradlom úspešnosti svojho dieťaťa. Slúžia im aj na porovnávanie s rovesníkmi a kritiku učiteľov.
Potrebujeme postaviť vzdelávanie na nových kritériách a hodnotách. V ovzduší tvorivej spolupráce známky nik nepotrebuje. Deti sú k učeniu vnútorne motivované a vedené k sebahodnoteniu.“
Myslíte si, že deti sa vedia samé ohodnotiť?
„Určite áno. Všetko závisí od dôvery. Keď preukážete dieťaťu dôveru a úctu, keď ste s ním na partnerskej úrovni, nemá dôvod klamať, vymýšľať si. Stonásobne vám dôveru vráti. Nie je to však jednorázová záležitosť. Udržiavať funkčné vzťahy je dlhodobý proces. Vyžaduje od učiteľa profesionálne i ľudské zručnosti. Zrušiť známkovanie bez komplexnej premeny tradičného školského systému, by nebolo efektívne.
Raz som napr. dostala triedu tretiakov. Boli to deti podľa hodnotenia väčšiny kolegov komplikované, vylúčené z iných tried. Rozhodla som sa ich známkami neklasifikovať. Každému som na štvorčekový papier nakreslila panáčika, každá časť tela, bol iný vyučovací predmet, počet štvorčekov bol rovnaký pre každého. Priebežne som deťom zadávala rôzne úlohy s rozličným počtom štvorčekov. Vždy tak, aby si mohli vybrať z viacerých možností. Po vyriešení danej úlohy si u seba vyfarbili príslušný počet štvorčekov. Niekedy mala najnáročnejšia úloha štvorčeky dva, najľahšia päť. Aby každé dieťa malo šancu zažiť radosť z úspešného zvládnutia. Viedla som ich k osobnej motivácii tešiť sa z toho, čo dokážu. Nie k súťaživosti, ani porovnávaniu medzi sebou. Sami si určovali, v čom sa chcú zlepšiť. Podľa počtu vyfarbených štvorčekov, vedeli, ako na tom z jednotlivých oblastí sú. Nikto ma nikdy neoklamal. Nemali dôvod. Ovzdušie v triede bolo povzbudzujúce, dôveryhodné a spolupracujúce. Na moju dennú prípravu však náročné. Oveľa jednoduchšie by bolo známkovať ich. Trojkami, štvorkami. Ale načo?! K tomu chýbala motivácia mne. :)“
Ako povzbudiť dieťa k zvedavosti a v objavovaní?
„Vlastným príkladom. Dieťa vidí ako trávime čas my. Či sme pasívni alebo aktívni k dianiu okolo nás, či máme svoje koníčky, záľuby, či sa realizujeme. Zapájaním do rôznych spoločných činností v rodine, v komunite.“
Veľa sa hovorí o tom, že deťom chýba kritické myslenie, názor…. ako by sa mal zmeniť prístup k vyučovaniu?
„Škola má deti pripraviť na život. Má umožniť každému dieťaťu byť samé sebou, realizovať sa, zúročiť svoj potenciál. V škole má byť dieťa šťastné. Trávi v nej väčšinu svojho času. Mali by sme si uvedomiť, že voľného. Pracovný čas majú dospelí.
Škola má učiť deti vnímať a všímať si veci a javy v súvislostiach. Učiť deti logicky myslieť, používať zdravý rozum. Rozvíjať kreativitu, schopnosť dívať sa na veci inak, vedieť si poradiť. Komunikovať, uvažovať, spolupracovať. Hľadať unikátne, odvážne riešenia. Vyhľadávať informácie, vyhodnocovať ich, pracovať s nimi.
To, že deťom a mládeži chýba kritické myslenie je fakt, ktorý sa odráža v celej spoločnosti. Zlyháva rodina i škola. Nevyhovujúci, zastaraný systém odovzdávania poznatkov je potrebné zmeniť na interdisciplinárny vyučovací koncept. Učiteľ má v ňom má pôsobiť v roli facilitátora, kouča, partnera. Technológie a globalizácia menia prevratným spôsobom požiadavky na vzdelávanie. Potreba zmeny vzdelávania je témou dňa. I keď pribúdajú učitelia a školy, ktoré nečakajú, kým sa niečo pohne a samy iniciatívne menia prístupy k obsahu a forme vzdelávania, chýbajú systematické a celoplošné riešenia zmeny.“
Má sa v škole debatovať o tom, čo sa deje v spoločnosti ?
„Áno. Veku primeraným spôsobom. Deti počúvajú názory v rodinách, vnímajú rôzne debaty v médiách. Žijú v tejto spoločnosti. Nemôžeme ich z nej vynechávať. Detský kolektív a osobná integrita učiteľa je jedinečné miesto na trénovanie životných zručností, na rozvoj morálnych a spoločenských hodnôt.“
