|
Ľudská pamäť je krátka. Taká krátka, že aj keď máme z domu do obchodu len pár krokov, kým tam prídeme, zaručene zabudneme aspoň jednu položku z nákupného zoznamu, ktorý zostal ležať na stole. Veru tak, ľudská pamäť neraz trvá len pár metrov a pár chvíľ. Ako si potom úbohá pamäť môže pamätať niečo, čo bolo pred rokmi?
Áno, bolo to už dávno, keď sme bojovali za to, aby každý mohol slobodne a nahlas vysloviť svoj názor. Bez toho, aby ho zaň zlynčovali, uväznili, bez toho, aby následky pocítil na vlastnej koži on aj celá jeho rodina. A hurá, podarilo sa! Človek si ešte v duši dokáže vybaviť tie slastné pocity, ktoré sprevádzali toto víťazstvo. Mozgom však medzitým preletelo milión iných vecí. A tak zabudol...
Ako inak si vysvetliť fakt, že po rokoch s rovnakou vervou bojujeme za to, aby každý, kto má iný názor ako my, s prepáčením za výraz, držal hubu? Lebo síce sme sa po rokoch neslobody naučili nahlas a priamo vyjadrovať svoje názory aj stáť si pevne za nimi, zabudli sme sa však naučiť aj to, že niekto môže hovoriť presne opačne a napriek tomu nemusí byť naším úhlavným nepriateľom, ktorého treba hneď a zaraz zničiť. Najlepšie podpásovkou.
Vždy ma znova a znova prekvapí „diskusia" pod článkami na webových stránkach médií alebo pod statusmi na sociálnych sieťach, ktorá sa začína ako názor na politickú či spoločenskú tému a končí sa ako hodnotenie výberovej komisie Miss - tá je tučná, tá má veľký nos, tá je strašne oblečená. Pridá sa k tomu pár kvapiek závisti, nenávisti a vyratúvanie vlastných boľavých skúseností v zmysle „keď ja som to musela prežiť takto, prečo by si to ty mala mať ľahšie“? Na záver chýba už len to povestné škôlkarske „môj tato je silnejší ako tvoj a zabije ho".
Občas som v šoku, keď vidím, že k najagresívnejším „diskutujúcim" patria aj matky malých detí. Spočiatku som sa ich snažila chápať. Veď sú to levice chrániace svoje mláďatá, bojujúce za ich lepší život. Lenže pri pozeraní prírodopisných seriálov som zistila, že žiadna levica nebojuje za svoje levíča tak, že kým sa jej drobec tíško hrá, ona ide opľuť jedovatými slinami susedu z vedľajšieho brlohu len preto, že si ustlala inak...
Vo svojom živote neraz tápeme, ale na životy druhých sme experti. Naše deti sa nám vymkli z rúk, ale tie cudzie by sme vedeli vychovať ľavou zadnou. Vo svojej profesii sme priemerní, ale ako majú prácu vykonávať druhí, v tom máme jasno. Apelujeme na iných, aby neriešili náš výzor, ale všímali si našu dušu, naše myšlienky a naše schopnosti, zato my si ako prvé všimneme ich veľký nos, odstávajúce uši, tukové vankúšiky či riedke vlasy. A nezabudneme na ne nahlas upozorniť. Veď čo ak by ich ktosi prehliadol?
Nečudujem sa, keď z prieskumov vychádza, že čoraz viac ľudí úplne ignoruje diskusie, vôbec ich nečíta a svoje názory si necháva len pre seba a malý okruh svojich blízkych. Môže sa tomu dnes ešte niekto čudovať? Azda len pár pamäťových buniek, ktoré občas prekvapia záblesky spomienok na časy, keď sme svorne volali po pluralite názorov...
Prečítajte si aj Každému, čo si zaslúži
