Pred mnohými rokmi povedala jedna staršia, múdra žena vetu, ktorá so mnou odvtedy rezonuje, prilepená na koži: „Na sklonku života prídeme na to, že jediné, na čom záleží, je to, koľko lásky sme za život rozdali.“
Asi nemusím hovoriť, že nejde len o lásku partnerskú, ale o všetky jej možné podoby a prejavy. Znie to tak jednoducho a jasne, a aj tak v dennej praxi tak ľahko a rýchlo ľudské tvory skĺzavajú k vzájomnej nevrlosti, pachteniu po moci, peniazoch, upracovaniu sa či ohováraniu.
Eva Borušovičová a jej odkaz
Sme to čudné stvory. V teórii to celé ovládame, no často to nedokážeme pretaviť do našej každodennej rutiny.
Aj sama ako pišem tieto riadky, tak ma vytáča jedna súkromná záležitosť, ktorá so šírením ľudskosti nemá spoločné vonkoncom nič. No aj tak mi ovplyvnila náladu na celý deň. Mám pocit nespravodlivosti a hnevu. Darmo si opakujem, že sú dôležitejšie veci na svete. Takže tak. Ťažké to je.
Nedávno zomrela Eva Borušovičová. Jej smrť otriasla ľuďmi, ktorých sa dotkla – buď cez svoje príbehy preplnené pochopením, ľudskosťou a láskou, alebo mali to šťastie, že nimi preniklo jej osobné čaro aj naživo.
Šok a hlboký smútok, ktorý tak silno objal toľkých ľudí, je najjasnejším dôkazom toho, koľko lásky Eva počas svojho bytia rozdávala. V dobe, keď sme roztrieštení, polarizovaní a jeden na druhého takí kritickí, podvedome cítime, ako veľmi potrebujeme mať medzi sebou tie špeciálne bytosti, ktoré obrusujú hrany.
Tie, čo poukazujú na to pekné a ľudské aj v čiernote čiernej. Mierumilovní, a priori vrúcni ľudia sú v menšine, a preto strata takého človeka bolí o to prenikavejšie. V Evinom prípade, vďaka jej tvorbe, zasiahla aj tých a tie, ktorí ju nepoznali osobne.
Aspoň tak si to vyhodnocujem, keď o tom premýšľam. Aj mňa objal smútok, možno až neúmerný tomu, ako sme sa (ne)poznali. Okrem mnohých iných vecí som obdivovala, koľko ľudských príbehov bolo Eve za život zverených. Ona ich vedela majstrovsky pútavo podať ďalej, no mňa fascinovalo aj to množstvo ľudí, ktorí sa jej s nimi túžili zdôveriť.
Nesúdila nikoho
A potom som si uvedomila, že aj ja sama som jej raz zverila krajne intímnu záležitosť. Hoci to nezodpovedalo miere našej vzájomnej blízkosti. A ona ju prijala. Bavili sme sa o nej ďalej počas večera a ja som nikdy neoľutovala, že to vie. Myslím, že to bolo tým, že pri Eve – tak ako ja, aj ostatní – cítili, že ich nesúdi. Akoby jej chýbalo to niečo, čím sa my ostatní snažíme vymedziť. Stále mi behá pred očami obraz koní s klapkami na očiach, ktoré im zámerne zužujú zorné pole. U Evy tieto klapky neboli nasadené. Dokázala vidieť, pochopiť a prijať aj celkom odlišné zorné polia ostatných.
Pobyt pri takejto „bezklapkovej“ osobnosti je ako napiť sa chladnej vody v horúci deň. Zrazu môžeme byť tým, kým sme. Kým dokážeme byť. Priznať, že momentálne nemáme na viac. Nie je nutné nič dovysvetľovať, obhajovať sa, lebo „bezklapkovec“ chápe, vcíti sa a drží nám palce.
Raz som sa tej éterickej bytosti s kučeravou hrivou úplne vážne spýtala: „Eva, ty niekedy aj kričíš?“ Rozosmiala sa. „Ziapem tak, že mi žily navrú na krku a celá sčerveniem!“ Nuž, neverila som. Ale jej blízky zdroj mi potvrdil, že veru hej. Našťastie, Eva dokázala aj kričať, aj si šťavnato ponadávať, keď si to situácia žiadala.
Málokto má dar reči či písania príbehov, ktoré sa dokážu prihovoriť toľkým ďalším srdciam. No to, čo môžeme urobiť každá za seba a z čoho by mala Eva isto radosť (bo to bol vari subtext jej bytia), je snažiť sa byť vrúcnejším človekom, aby sa nám tu všetkým spoločne príjemnejšie žilo.
Nekričte a nehnevajte sa, začnite maličkosťami
Začína sa to maličkosťami: predtým než zatrúbim na auto predo mnou, zhlboka sa nadýchnem, vydýchnem a prsty z klaksóna stiahnem. Na pošte sa na tetu za prepážkou neoborím, že to tak dlho trvá, ale usmejem sa a poviem, že vidím, že je fakt vyťažená, klobúk dole, že ešte vládze. Vyhľadám očný kontakt s pánom smetiarom a pozdravím ho. Dám mu najavo, že ho vidím. Jeho prácu, jeho pre väčšinu neviditeľnú prítomnosť.
A ťažšie úlohy! Nebudem kričať na svoje dieťa, keď po piatykrát zle vypočíta zlomky. Na muža, keď nájdem tanier aj so zvyškami jedla už pár dní „odložený“ pod posteľou.
A teraz ešte vyšší level: pauznime hodnotiacu mašinu vo svojom vnútri, ktorá sa zapína, keď vidí inakosť akejkoľvek podoby, excentrickosť či len iný vkus, než máme my. Proste to necháme plynúť bez toho, aby sme sformulovali súdiacu myšlienku do jej konečnej podoby. Jednoducho tréning každodennej láskavosti.
A áno, občas nám tie žily na krku aj tak navrú a ten klaksón budeme zurvalo mačkať a z nosných dierok nám bude fučať červený dym a oči sa nám podlejú krvou. Nevadí. Dôležité je neprestať chcieť na svojej veľkodušnosti vedome zamakať. Predýchavať. Klapky poctivo odkladať a skúšať. Znova a znova. Nech po nás nezostanú len zaplatené účty, čistý byt no rozorvané vzťahy a prázdne lavice pri poslednej rozlúčke so zosnulým.
Ale aby sme zanechali príjemnú stopu tepla v pamäti nám blízkych ľudí. Nielen po smrti, aj za života, vždy keď si na nás spomenú. To je nesmrteľnosť, ktorú môžeme dosiahnuť všetky, aj bez špeci talentu a super schopností. Zároveň to je nesmrteľnosť, na ktorej naozaj záleží.
Autor: Diana Fabiánová