
Netopier a ukradnuté auto
Alebo som v panike vynikala ja, keď som o tretej nad ránom z postele z neďalekého bytu vytiahla môjho brata. Volala som mu o pomoc s celkom nezdvorilou poznámkou, že on je plešatý a na rozdiel odo mňa mu do vlasov nič nevletí.
Redakcia Žien v meste · 6. augusta 2015 · 2 min čítania
Mojím rodičom sa to nestalo ani raz a žijú v tom byte viac ako 40 rokov. Ja som to stihla za pár dní, čo som u nich bývala sama. O tretej nad ránom mi do izby vletel netopier. Nie cez dokorán otvorený balkón, ale cez vetrák okna so zatiahnutou záclonou, trafil do neosvetlenej izby a preletel mi popri hlave.
Celý čas, čo sa u mňa v izbe zdržal, nebolo jasné, kto z nás panikári viac. Či malý živočích, ktorý nedokázal vyjsť rovnakou cestou ako prišiel, a v šialenom tempe lietal od jednej steny k stene, takže mi nedal šancu odhrnúť tú záclonu a otvoriť mu okno viac. Alebo som v panike vynikala ja, keď som o tretej nad ránom z postele z neďalekého bytu vytiahla môjho brata. Volala som mu o pomoc s celkom nezdvorilou poznámkou, že on je plešatý a na rozdiel odo mňa mu do vlasov nič nevletí.
Netopier nakoniec odletel sám, ale ja už som do rána nezaspala. To sa mi vrátilo, keď som o pár hodín panikárila opäť. Na veľkom parkovisku, kde som parkovala prvý raz, som nevedela nájsť auto, ani kľúče od neho. A na malú chvíľu som zazrela z parkoviska odchádzať rovnaký Renault rovnakej farby. Opäť som volala bratovi, tentoraz, že mi v Košiciach ukradli auto s bratislavskou poznávacou značkou. Než som sa mu v emóciách snažila podrobne uviesť všetky fakty, auto som zbadala na celkom inom konci. A keď som sa trochu upokojila, našla som v taške aj kľúče od neho, hoci na inom mieste, ako ich vždy dávam.
V nasledujúcom telefonáte mi už brat vysvetľoval, že panikárim v rodnom meste viac ako je zvykom a že potrebujem zmenu. Tak som nakúpila, sadla do neukradnutého auta a vybrala sa na chatu na Domašu za mojimi deťmi. Hneď ako som nasadla, začalo liať a viac ako hodinová cesta bola ďalším adrenalínom v tom istom dni.
Keď som večer konečne sedela v tichu lesa pred chatou, vychutnávala som si najpríjemnejší večer najbláznivejšieho dňa. Lebo mi v ten deň netopier nepokazil účes, fatamorgána ma trápila len pár hrozných minút na parkovisku a dážď schladil paniku i strach. Dni, keď vám nič nevychádza, sú tie najsilnejšie. A s odstupom času najveselšie.
Prečítajte si aj Príbeh Kemkovcov
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Mohlo by vás zaujímať
Prestaňme sa pýtať, prečo deti nedávajú pozor. Začnime sa pýtať, prečo by mali
Sedí nad zošitom. O päť minút si ide po vodu. O ďalších desať minút hľadá ceruzku. Potom zrazu potrebuje ísť na toaletu. Ako rodič si možno poviete: „Moje dieťa sa nedokáže sústrediť.“ Čo ak si však nekladieme správnu otázku? Čo ak problém nie je iba v jeho schopnosti sústrediť sa, ale aj v tom, na
Diana Javorčíková · 18. augusta 2026
Príbeh nie jednej ženy. Prečo od neho neodišla skôr?
Tento príbeh je príbehom viacerých žien, ktoré spájajú rovnaké menovatele: strach, strata dôstojnosti, strata vlastnej identity, pochybnosti o sebe samej, psychické utrpenie, psychické vyčerpanie. A to len z jediného dôvodu – prežili si násilie zo strany partnera, manžela a našli tú silu, aby vyhľadali odbornú pomoc a svoj príbeh rozpovedali nahlas. Tento príbeh teda nie je fikciou, je založený na
Nezlomné · 4. augusta 2026
Nevážne vo vážnom svete: VÉ ŠTVORKA v Trávnici
Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov. Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Lucia Ábelová · 24. júla 2026



