Nosy, zadky a iné ženské nedostatky

Každá žena má to svoje. Ja mám väčší nos. Niežeby bol úplne ako hák z poľského vagóna, ale ani gombička na vankúšiku to nie je.

Keď som nastúpila na strednú, chlapec považovaný za najväčšieho fešáka v škole sa vyjadril, že mám veľký nos.A tak som sa začala chodbami gymnázia plížiť tak, aby som bola z profilu viditeľná čo najmenej. Dezorientovaná na schodoch som sa párkrát takmer zabila.

Život sa potom uberal rôznymi smermi, mne trochu dorástla tvár a ja som sa so svojim nosom spriatelila. Pochopila som, že mi vôbec v ničom nebráni. Zažila som napriek spoločenským šablonám dokonalosti priateľstvo, úspech, skutočnú lásku aj vášeň. Naopak,  čokoľvek, čo som v živote nedosiahla, nebolo nedosiahnuté kvôli môjmu nosu.

A tak som sa rozhodla môjmu nosu prejaviť lásku. Niekde na Hauptstrasse v Stuttgarte mi potetovaná teta  do neho vrazila ligotavý pírsing. Ten preklop z nosnej hanblivosti na nosnú hrdosť síce strašne bolel, ale bola v ňom ukrytá veľká metafora: Urob zo svojho nedostatku svoju prednosť.

Moja mama pre túto metaforu však pochopenie nemala a takmer ma vyhodila z domu.

Prešli roky. Dnes si nažívame dobre. Aj s mamou. Aj s nosom. Som ľahko identifikovateľná, dobre sa mi dýcha a výborne mi držia slnečné okuliare.

Najväčšou bariérou v čomkoľvek nie sú ani nosy, ani zadky, ani krivé nohy… ale komplexy.

A to je jediné, čoho sa musíme zbaviť.

 

Prečítajte si aj Cnosť facebooku