O váhavej váhe alebo Rozhodnutia naše každodenné

 

Matica otázok sa mi na monitore mihá priam pekelnou rýchlosťou. Počujem tikať nástenné hodiny. Pociťujem stres.  Vnímam, ako sa mi úzkosť rozpína v mojom vnútri. Nie, veď to tikanie je vo mne! A čoraz intenzívnejšie. Až sa mi zdá, že mi z neho puknú ušné bubienky. Časovaná bomba. Explózia! Strhnem sa zo sna, zreničky rozšírené, tep výrazne zrýchlený. Dokonca som trochu zadýchaná… Hustý dážď bubnuje po okennom skle verný svojmu vlastnému rytmu.

Hrbím sa pred počítačom v práci. V open office je ako zvyčajne ako v úli. Počuť vravu kolegov, vety telefonujúcich, kroky náhliacich sa a pípanie kopírky. Pracovné rozhodnutia. Robím ich každý deň. Identifikovať problém, zjednodušiť ho (kvôli úspore času ho „rozmeniť na čiernu a bielu“), zamyslieť sa nad variantmi riešení a na záver vybrať to  správne. A vybrať ho rýchlo. Nie vždy zvíťazí to najlepšie riešenie. V prípadoch, kedy rýchlosť je dôležitejšia ako výber toho najoptimálnejšieho riešenia môže byť víťazom i to druhé či tretie najlepšie.

Spýtajte sa Adi (moja kamoška z detstva doteraz) na Veronikinu rozhodnosť. Po krátkom zamyslení sa asi vytiahne z talára story o kupovaní metličky do kuchyne. Vtedy som ešte študovala na vysokej a vysoké boli aj moje nároky na kuchynskú metličku so smetákom, ktorých kúpou ma poverila moja mama. Farba, veľkosť lopatky a metličky, ako sa metlička drží v ruke, ako lopatka „prisadne“ na podlahu (teda ako sa na ňu budú zmetať i tie najjemnejšie smeti).

Odvtedy sa, myslím, Veronika celkovo dosť zmenila. Pri listovaní jedálnym lístkom už zvyčajne príliš nešpiritizuje, ale intuitívne vyberá, na čo má práve chuť. I keď…nedávny výber matraca jej tiež dal dosť zabrať… Perfekcionizmus ju chytil do pazúrov a ona to celé akosi prekombinovala. A následne sa ešte aj dostavil blbý pocit z časovej náročnosti rozhodovacieho procesu.

Opäť sedím v open office, v tom svojom „chlieviku“ , kde môj priestor je jasne vyznačený pergolami. Akoby mi na pleciach sedeli problémy celého sveta. Krčná chrbtica vie byť občas riadna sviňa. Pokrútim hlavou z jednej strany do druhej a späť, pozriem von z okna. Dážď ustáva. Na okná administratívnej budovy klope len tak jemne, zľahka. Žeby nerozhodne? Nevládzem, potrebujem kofeín. Vybehnem o pár poschodí vyššie do kaviarne, zoberiem ju so sebou na terasu. Spoza mrakov sa pomaly začína predierať slnko. Dokonca v diaľke vidím dúhu. Nie je to žiadna pyšná krásavica, skôr len taký nedonosenec. Ledva ju vidno. Aj tak je však jasné, že nie je tvorená len dvomi farbami… Ešte stále mám v tele adrenalín, preto nie som schopná tento staronový poznatok naplno precítiť. Pousmejem sa. Ale zajtra áno. Lebo zajtra je víkend. Bude mať šancu presídliť sa z hlavy do srdca. Zajtra si nebudem komplikovať život zjednodušovaním problémov (redukciou farieb spektra na dve). Ak bude ráno svietiť slnko, v pyžame sa posadím na balkón. Budem vnímať pestrosť farieb okolo, rôznorodosť vôní. I tá káva bude mať viac v sebe viac chutí ako dnes.  Ako si ten deň zorganizujem? Čo budem robiť ako prvé, druhé, ako tretie? A možno nebudem mať žiadny plán, nebudem prijímať žiadne rozhodnutia. Budem tam len tak sedieť a pozerať do slnka…

 

Prečítajte si aj Dorotka (Príbeh zo života jednej Ženy)

 

Ženy v meste