Pár rád do života pre zúfalky

Vždy sa dobre bavím na radách určených ženám po štyridsiatke. Väčšinou sú o tom, že chlapa aj dobrú prácu si po štyridsiatke udržíte len vďaka plastickým operáciám a drastickým diétam.

Nedávno som však natrafila na čosi lepšie – absolútny top článok z tejto kategórie. Autorka v ňom pre plnohodnotný život po štyridsiatke okrem iného odporúča ženám zaobstarať si domáce zvieratko. Nie preto, aby mali s kým lietať po lese, váľať sa na jeseň v lístí či behať, ale aby sa mali o koho starať, keď im už deti vyrástli. Skrátka, žena po štyridsiatke je úbohá chuderka, ktorá keď nemá komu nachystať chlieb s maslom, vyčistiť topánky, prípadne rovno utrieť zadok, jej život nemá zmysel a upadá do depresie. A z tej ju vytrhne iba psík alebo mačička, ktorým môže kupovať skvelé granulované mňamky, vysávať po nich chlpy a utierať grcky, keď im tie mňamky nesadli… A ešte lietať k veterinárovi s každým zlomeným pazúrikom a pred jeho ordináciou sa zoznamovať s rovnako zúfalými štyridsiatkami a ich domácimi miláčikmi. A keby jej toto bolo málo, má autorka ešte jednu radu: môže si privyrábať opatrovaním detí alebo pomáhaním starým ľuďom. Aby vraj zabila čas…

Pomoc! Úprimne sa priznám, že po prečítaní týchto rád som mala chuť zabiť skôr autorku. „Milujem“ takéto články. A rovnako aj tie, ktoré prinášajú dobré rady typu, čo všetko už žena po štyridsiatke nemôže, lebo sa to nepatrí – nahlas sa smiať, nosiť dlhé vlasy, krátke sukne, výrazné módne doplnky…  Často si pomyslím, že za každým takýmto článkom chýba už len jedno – zľavový kupón na pekné hrobové miesto. 

Ak už máte štyridsať, poradím vám tiež: Kašlite na všetky múdre rady. Žite tak, ako chcete a robte len to, čo chcete. Nenechajte sa obmedzovať expertmi a ich radami, neprajníkmi, ani pochybovačmi. Lebo človek nevie dňa, ani hodinu…

Mala som skvelú kolegyňu a kamarátku. Snívala o tom, že napíše knihu. Svoj sen si splniť nestihla. Rakovina. A tak po jej smrti knihu vydala na pamiatku svojej mamky dospelá dcéra. Splnila tak mamin sen. Uznajte, je to krásne. Oveľa krajšie by ale bolo, keby naše deti nemuseli plniť naše sny. Veď majú dosť vlastných. Mali by sme si ich plniť len my. Tu a teraz.

   

(Autorka je redaktorkou mesačníka Dieťa)

 

 

Ženy v meste