Tak si predstavte, že deväť mesiacov nosíte vo vlastnom tele dieťa. Príde konečne deň pôrodu, pre komplikácie to ide cisárskym rezom, vy porodíte a dieťa nevidíte ho. Nedajú vám ho, vidíte ho až o niekoľko hodín, a lekári a sestry vám len opakujú, že veď dieťa je v poriadku, leží na oddelení, a máte byť ticho, držať hubu a krok.

Po deviatich mesiacoch porodíte dieťa a neviete, kde je, čo s ním je, ani ako vyzerá. Vy sa môžete aj zblázniť, nemocnica je všemocná, dieťa niekde zatvorené, neviete kde, a nedostanete sa k nemu. Všetko vás bolí, telom vám prechádza more emócií a hormónov, a neviete nič urobiť.

Pôrody a slovenské nemocnice 

Toto nie je nejaký hororový scenár. Toto je príbeh z tohto týždňa z veľkej fakultnej nemocnici na Slovensku. Spolu s ním vám ženy porozprávajú, ako im priviazali nohy počas pôrodu ku koze, ako im robili nástrihy proti ich vôli a mnohé iné veci, ktoré sú v civilizovaných krajinách považované za metódy spred štyridsiatich rokov.

Laktačná poradkyňa chodí len cez týždeň, cez víkendy sa asi deti nerodia. Nemocnica zatiaľ vyzerá, že z nej aj začne kúsok odpadávať, po ceste na oddelenie sa cítite ako v horore a pomedzi to vidíte čerstvé matky, ktoré sú šťastné, že to majú za sebou, že to prežili, a že snáď už pôjdu domov.

My tu v krajine zatiaľ diskutujeme len o zákazoch interrupcií, ktoré síce ženám nepomôžu, deťom tiež nie, ale je to predsa len jednoduchšie. Roky ženy aj organizácie upozorňujú na slovenské pôrodníctvo, ktoré nerešpektuje absolútne základy medicíny, popiera vedu a ignoruje ženy. Roky s tým nikto nič neurobil, a hlavný odborník ministerstva zdravotníctva sa tvári, že žiadny problém neexistuje a ženy sú precitlivelé.

Lenže to, že to žena prežije, neznamená, že je to v poriadku. Mnohé moje kamarátky majú z pôrodu traumu na celý život. Mnohé o tom ani nechcú alebo nedokážu hovoriť.

Minule som počula taký vtip, že keby rodili muži, nemocnice majú pôrodnice špičkovo vybavené a šlo by sa najnovšími metódami. Niečo na tom bude pravdy – ženy sú neustále nástrojom boja, ideologického, dogmatického. Každý stále hovorí o tom, že majú rodiť a majú hento a tamto. Nemajú určite toto, a nemali by chcieť hento. Neplatená práca? Robia doma všetko ako slúžky? Nevadí. Zarábajú menej? Asi to tak chcú. Alebo je na to určite nejaký iný dôvod.

Pôrodnice a slušnosť

A potom prídeme na takú bazálnu vec, ako napríklad toto: Ak chcem, aby ženy rodili, mal by som sa asi postarať o základ – že by pôrodnice neboli ako mäsiarstvo, a že keď žena porodí, bude mať aspoň tak základnú vec, ako to, že chytí do rúk dieťa, ktoré jej práve vyšlo z tela.

Už keď by sme chceli aj ignorovať odporúčania WHO a vedcov a nehovorili o množstve problémov, ktoré nastávajú, keď sa matka s dieťaťom nemôže v pokoji po pôrode zžívať. Psychických, fyzických. Povedzte mi, kde je tu aspoň základná elementárna slušnosť a empatia, že keď niečo 9 mesiacov rastie v tvojom tele, tak by si to aspoň chcela vidieť a podržať, pohladiť a objať. Kam sme sa dostali, že sa matka prosí vlastného dieťaťa a celý personál ju presviedča, že si má ľahnúť a byť ticho?

Darmo tu budeme kričať, že chceme, aby sa deti v tejto republike rodili. Nevieme zabezpečiť pôrody, nevieme zabezpečiť dôstojný život mnohým matkám samoživiteľkám, a už vôbec nevieme zabezpečiť aspoň základné potreby rodín s deťmi, ktoré sa narodia postihnuté. Všetky tie kvetnaté reči ako nám ide o rodinu, o ženy a o deti, sa končia tam, kde treba prijímať ťažké reformy, rozhodnutia, a kde treba spraviť viac, než napísať 10 strán zákazov, s ktorými sa bude brodiť systémom SAMA opäť len tá žena.

Chcem veriť, že politikom ide o dobro žien aj rodín. Úprimne chcem. Ale v praxi to vyzerá, že žena je to posledné, čo niekoho v tejto krajine zaujíma. Počnúc počatím, pokračujúc pôrodom, končiac životom.