Predvianočná spomienka na Gretu Tugendhat

 

Oveľa neskôr po tom, ako som dopísala príbeh neuveriteľnej architektonickej ikony minimalizmu Vily Tugendhat, narazila som na rozhovor s najmladšou dcérou rodiny Danielou Hammer-Tugendhat a jej pohľad mi otvoril úplne iný rozmer nazerania na tento rodinný klenot. Pohľad mierne skeptický o nakladaní s majetkom rodiny, mierne smutný, keďže Daniela spomína práve na svoju mamu a na to, aké bolo pre ňu smutné rozlúčiť sa s vilou, ktorú si vysnívala. V rozhovore Daniela spomína práve 10. december 1970.

Je to deň, keď Greta Tugendhat, výnimočná žena, milovníčka umenia a architektúry, tragicky zomrela. Až z tohoto rozhovoru som sa dozvedela, že Gretu zrazilo auto, keď prechádzala ulicou s vianočnými darčekmi. Chvíľka nepozornosti. Je iróniou osudu, že ženu, ktorá dokázala utiecť aj s celou rodinou pred nacistami, ktorá si dokázala vybudovať nový život ďaleko od pôvodného domova, ktorá sa neúnavne zasadzovala za rekonštrukciu svojho rodinného majetku a nakoniec ho prenechala bývalému Československu, stretne takýto nečakaný a tragický koniec.

Prečítajte si

Greta Tugendhat prežila v dome zo skla osem šťastných rokov

Dnes si teda pripomíname výročie Gretinej smrti a nemožno nespomenúť, že vila Grete priniesla nielen osem šťastných rokov, keď v nej vychovávala svoje prvé 3 deti, ale aj to, že sa celé roky vnútorne trápila, pretože bolo pre ňu, aj pre celú rodinu, zraňujúce vedieť ako vila chátra. Greta až do roku 1969 bojovala za rekonštrukciu domu podľa originálnych skíc Miesa van der Roheho, no nikdy sa jej nedočkala. Vila bola dokonale zreštaurovaná až v roku 2012.

Daniela Hammer-Tugendhat však v rozhovore spomína ďalšiu zaujímavú skutočnosť. Negatívny postoj rodiny Tugendhat voči známemu románu Simona Mawera Skleněný pokoj. Tento román je mnohými milovníkmi vily považovaný za veľmi dobrý a obľúbený, no samotná rodina – deti Grety a Fritza Tugendhatovcov považujú román za krádež ich rodinného dedičstva. Napriek tomu, že sa v románe nehovorí priamo o ich rodine, oni to vnímajú ako zásah do súkromia a knihu neznášajú. Predstava jej sfilmovania doháňa Danielu k zúrivosti. Hovorí, že autor knihy zasadil dej svojho románu do ich rodinnej vily, no nikdy si od nich povolenie nepýtal a nikdy by ho ani nedostal. Knihu považuje za zlú, nepravdivú a vrhajúcu zlé svetlo na ich rodinu, hoci rodina v románe je podľa slov autora fiktívna. Napriek tomu, tam mnohí čitatelia hľadajú spojitosť s originálnou rodinou Tugendhatovcov. Daniela považuje Mawerovu snahu parazitovať na sláve ikonickej vily za vypočítavosť. Hovorí, že tak, ako im prvýkrát ukradli vilu nacisti, druhýkrát im ich rodinné dedičstvo ukradol práve Mawer.

To, či nakoniec bude sfilmovaná kniha Skleněný pokoj, alebo sa nájde niekto, kto nakrúti film o skutočnom osude rodiny Tugendhat dnes nevieme. S určitosťou však viem, že príbeh Grety je pre mňa veľkou inšpiráciou v prejavoch jej odvahy, inteligencie, schopnosti vidieť veci nadčasovo a vizionársky, v zmysle ocenenia krásy detailov. Práve v čase predvianočnom odišla táto výnimočná osobnosť a preto si na ňu dnes spomínam.