Prestrieť pre pocestného

Na Slovensku máme krásny zvyk. V mnohých domácnostiach prestierame pri štedrej večeri jeden tanier navyše. Pre náhodného pocestného. Pre niekoho, kto vo vianočný čas nemá svoju rodinu, svoju večeru, svoj vianočný stôl. Je to zvyk, ktorí mnohí dodržiavajú, ale nie všetci očakávajú, že niekto naozaj zaklope a príde na večeru.

Je to krásne gesto, no pozerajúc okolo seba a čítajúc noviny neviem, kto z nás by bol schopný ho naplniť. Premýšľam, koho by sme si boli naozaj ochotní posadiť medzi svojich najbližších a prijať ho, ako jedného z nás? Usadili by sme za stôl bezdomovca? Otvorili by sme svoj poupratovaný domov s vôňou čerstvo uvarenej kapustnice rodine, ktorá utiekla zo svojej krajiny a nemá domov?

Vianocami nás sprevádza príbeh o čerstvo narodenom Jezuliatku, ktoré Mária porodila v maštali, lebo iné dvere pre ňu a jej rodinu neboli otvorené. Zamýšľam sa nad tým, či po celý rok otvárame svoje dvere a svoje srdcia ľuďom okolo nás. Či máme pre nich čas, pekné slovo, či ich vieme naozaj úprimne vypočuť a podať im pomocnú ruku.

Keď sa pozriem okolo seba, v nákupných centrách, v električke, všade okolo sú ľudia uzavretí do seba. Zapozeraní do mobilov, nevnímajúc realitu a ignorujúci náhodného pocestného. Myslím na Antona Srholca, ktorý celé roky otváral dvere náhodným pocestným bez domova a svojou vierou a prácou napĺňal to, čo je naozaj kresťanské. Vianoce nie sú iba návšteva kostola, či modlitba. Vianoce sú dobro v nás, o ktoré sa vieme deliť každý deň v roku.

Náš vianočný stôl je maličký a mnohí naši známi jeho zloženiu nerozumejú. Každoročne si k nemu sadáme ako rodina, hoci s mojím bývalým manželom žijeme oddelene. Štedrý večer trávime, kvôli synovi spoločne. Dohodli sme sa, že nebudeme na Vianoce rozhodovať, kto z nás bude mať syna a kto bude večerať sám. Nie je totiž podstatné, či nám to v živote spolu vyšlo alebo nevyšlo, podstatné je, že sa vieme spolu dohodnúť a vzájomne počúvať.

Každý rok sedí s nami pri stole aj moja mama. Má len nás a preto sme všetci spolu. Všetci vo vzácnej vzájomnej zhode. Nie vždy to bolo ideálne a veľakrát sme museli prekonať nezhody a na tento večer zabudnúť na problémy, ktoré sú medzi nami. Ak jedného dňa bude situácia iná a možno každý z nás bude chcieť tráviť Vianoce s novým partnerom, je to len jeho voľba. Viem si však predstaviť, že kúpime väčší stôl a prestrieme štedrú večeru aj pre nových partnerov. O tom sú predsa Vianoce. O otvorených dverách pre každého, kto má chuť si prisadnúť.

Hoci ešte nemám všetko pripravené, verím, že vo štvrtok si večer sadneme všetci k stolu a položíme naň aj prázdny tanier, ktorý bude symbolom, že je vítaný ktokoľvek. Krásne Vianoce vám želám.

 

Prečítajte si aj Nestoj panenka v kúte!

 

 

Ženy v meste