Navyše, posledné dva roky nám svojím priebehom dávajú tak zabrať, že ak chceme na SIlvestra dôjsť k nejakému záveru, musíme začať rekapitulovať už tridsiateho. Aby sme v závere roka mali z neho k dispozícii nejaký konkrétny záver. Tak si to totiž moja hlava predstavuje. Stále jej hovorím, že tá hranica medzi kalendárnymi rokmi je len pomyselná, že bilancovať môžeme kedykoľvek, ale ona je evidentne posadnutá myšlienkou uzavrieť každý rok čímsi ako „odpočet úspechov“ alebo „poučenie z krízového vývoja“ alebo ako tomu býva najčastejšie, kombináciou oboch. Najradšej by mala aj plán rozvoja na ďalšiu päťročnicu, ak by to bolo možné (a pritom – čudné – v bývalom režime sa vyvíjala iba počiatočných 10 rokov:-).
Každopádne, mne tieto naše každoročné „one on one“ meetingy občas trochu pripomínajú triedenie komunálneho odpadu. Na začiatku vyberieme a ešte raz si premietneme tie pekné zážitky, ktoré potom uložíme naspäť na poličku, aby sme sa nimi mohli kedykoľvek znovu potešiť. Proces triedenia je ale dôležitý najmä pri tých nie až takých príjemných. Pri našich zlyhaniach, lekciách. Kedysi chcela moja hlava všetko negatívne čo najkôr šupnúť na skládku odpadov, ale časom som ju naučila, že nie všetko zlé treba vyhodiť. Teraz si každý jeden negatívny zážitok spolu dôkladne a zblízka prezrieme a po krátkej (niekedy prudkej, vravela som Vám už, aká je hádavá?:) výmene názorov sa dohodneme, či a ako je ten najdôležitejší kúsok z neho zvaný „skúsenosť“ využiteľný v našom ďalšom živote.
Áno, RECYKLÁCIA, zhodnotenie, proces vrátenia vecí potrebných alebo vhodných na ich opätovné použitie, do obehu. Jeden zo základných princípov CIRKULÁRNEJ ekonomiky. Náš život totiž nie je až taký dhý, aby sme mohli nedbalo plytvať skúsenosťami, ktoré nám Boh/osud/vesmír postavil do cesty. Bohužiaľ, ich zdroje sú pre každého z nás časovo obmedzené a preto s nimi musíme nakladať ekonomicky. Preto sa aj moja hlava musela naučit robiť kompromisy.
Pokračujeme bezodkladným zbavením sa balastu, teda zážitkov nepotrebných a nerecyklovateľných. Nebýva ich veľa, ale o to viac si moja hlava užíva moment, keď ich jeden po druhom veľkým oblúkom exemplárne vyhadzuje na skládku odpadov. Rada sa tomu prizerám. Chápem to ako jej očistný rituál (aj keď ho s obľubou označuje rôznymi dôležito znejúcimi psychologickými termínmi) a rešpektujem, že ho chce vždy stihnúť do konca starého roku. Potrebuje mať proste pocit, že aj keď nemôže vyhodiť všetko, tak cez tú pomyselnú hranicu medzi kalendárnymi rokmi vykročíme do nového roku obe aspoň o trochu ľahšie.
„Chvalabohu“, odľahčená si s úľavou vydýchne vždy po skončení novoročného ohňostroja, „začíname zase nový CYKLUS, znova o trochu viac RECYKLOVANÉ.“
„Veru“, v tomto s ňou každoročne bez odvrávania súhlasím.
Náš život je CYKLICKÝ. Opakujú sa nám v ňom nielen roky, ale aj ročné obdobia, deň strieda noc, neprestáva nás udivovať dokonalý proces kolobehu vody v prírode a my ženy sme obdarené ešte jednou zvláštnosťou navyše – mesačným reprodukčným CYKLOM:).
KOLOBEH ŽIVOTA. Vždy odznova to isté a predsa stále trošku iné. CYKLICKOSŤ nám je prirodzená. Dáva nám mantinely, ale zároveň aj šance stále začínať odznova. Dáva nám príležitosť uvedomiť si hrdosť na svoje úspechy, ale aj prebrať so svojou hlavou „one on one“ poučenie z krízového vývoja. Rekapitulovať, ale aj RECYKLOVAŤ sa.
Moja hlava na základe množstva poskytnutých nevyvrátiteľných argumentov pochopila výhody tohto procesu a už celkom účinne spolupracuje. Zrejme už nastal čas bližšie ju oboznámiť aj s UPCYCLINGom. Držte palce, lebo… už som Vám vravela, aká je tvrdohlavá?? 🙂
