Chodievam každé ráno do jednej kaviarne, ktorú mám pri dome. Je oproti nemocnici na Mickiewiczovej a v piatok ráno tam sedela partia mladých medikov. Jeden muž a tri ženy. Kým som dostala svoje flat white, mladí sa rozprávali. Ženy hovorili, že aj keď majú fonendoskop, pacienti si myslia, že sú zdravotné sestry, nie lekárky.

“Asi to je tým, že som bola v modrom, neviem,” hovorila ostatným. “Mne sa to nikdy nestalo,” hovoril jediný muž v partii. Zvyšné dve ženy sa pridali k prvej, zážitky majú podobné, je jedno, či sú v bielom, modrom alebo zelenom. Zažívať to budete ešte často, pomyslela som si.

Hlavne, keď je žena pekná

Tento týždeň som mala pracovné stretnutie. Vzhľadom na to, že s tými ľuďmi musím ešte spolupracovať, nebudem hovoriť detaily. Dám však krátke intro. Keďže pomerne nahlas a často hovorím o feminizme, sexizme a obťažovaním, už sa mi to stáva málo. Sedeli sme na mítingu, dvaja muži po štyridsiatke, diskutujeme, debatujeme. Hovorím o jednej žene, že je málo známa. Že ani ja ju nepoznám. A pán sa nadýchne a hovorí, že to nevadí, že je pekná.

Dvihla som obočie a odpovedala, že s niečím podobným u mňa neuspeje, a v tom sa nadýchol ten druhý a hovorí - veď nie u vás s tým treba uspieť, u mužov. S kolegom sme si vymenili pohľady a po krátkom trápnom tichu sme pokračovali.

Kamoška mi zatiaľ písala, že ju kolegovia na odbornej konferencii známkovali. Ďalšia zas hovorila, že ju policajt zastavil za priestupok a celý čas jej hovoril, že má auto “určite od frajera”, a že ženy by nemali mať také autá. Jeden týždeň, zlomok historiek.

Weinstein, Markovič a parené buchty

Zatiaľ v našom regióne komentujú muži začiatok súdneho procesu s producentom Harveym Weinsteinom ako hon na nevinného muža. “Koniec galantnosti, ženám už nebudeme môcť ani podržať dvere.” Weinstein je pritom predátor a násilník. Desiatky žien hovoria nezávisle od seba rovnaké scenáre a o konci galantnosti môžeme hovoriť len vtedy, ak za ňu považujeme znásilnenie a nútený orálny sex.

Jeden týždeň, zlomok historiek, ktoré zažívame denne a zdanlivo sme sa nikam nepohli. Často z toho mám smútok, niekedy som v šoku a nemom úžase. Vždy si v hlave poviem, že je 2020 - pred sto rokmi sme nemohli voliť. Minule som si pozrela Večer Milana Markoviča z roku 1993, kde Markovič pravidelne obťažoval mladé ženy v prvom rade a ministerky financií Brigity Schmögnerovej sa celú reláciu pýtal na to, či doma varí a či pozná recept na parené buchty.

Aj keď ma často prepadá depka, dnes by takú reláciu nevysielal už ani Markovič a my sme sa síce pomaly, ale predsa pohli dopredu.

Mladé ženy si ťukajú na čelo, ohradia sa a ozvú sa. Aj na Slovensku. Hnutie Metoo nás síce obišlo veľkým oblúkom, ale aj na to jedného dňa dôjde. Je to všetko na nás, cesta je dlhá, ale v roku 2020 sa zase o kúsok pohneme.