Simona Monyová patrila medzi najčítanejšie české autorky ženskej literatúry, no jej vlastný životný príbeh bol napokon oveľa desivejší než tie, ktoré písala. Vo svojich knihách s humorom, iróniou aj citom opisovala partnerské vzťahy, rodinné problémy aj témy, o ktorých mnohé ženy mlčali.
Za úspechom a úsmevom obľúbenej spisovateľky sa však skrývalo osobné trápenie, ktoré neskôr tragicky vyústilo do jej smrti. Príbeh Monyovej dodnes pripomína nielen silu ženského hlasu v literatúre, ale aj dôležitosť hovoriť o násilí páchanom za zatvorenými dverami.
Simona Monyová a jej cesta k ženskej literatúre
Simona Monyová sa narodila 17. marca 1967 v Brne do rodiny Urbánkových. Vyštudovala strednú priemyselnú textilnú školu v Jihlave, obor pletárstvo a následne absolvovala doplnkové pedagogické štúdium so zameraním na psychológiu. Úspešne dokončila aj kurz marketingu, avšak psychológia a fungovanie ľudskej duše boli záujmy, ktoré ju sprevádzali počas celého života. Mnohí ľudia z jej okolia si od nej pýtali rady, hlavne v rámci partnerských vzťahov.
Počas svojho života prestriedala Monyová niekoľko profesií. Tesne po revolúcii si založila vlastnú pletársku firmu s viac ako 30 zamestnancami, neskôr pracovala ako realitná maklérka, učila na základnej škole, dokonca pôsobila ako externá redaktorka. A popri všetkom sa venovala písaniu, s ktorým získala prvé úspechy už na školských literárnych súťažiach.
K ženskej literatúre, ktorá ju neskôr zapísala do českej histórie, ju smerovali mnohí vydavatelia, až nakoniec jej prvý román Osud mě má rád vyšiel v roku 1997. Odvtedy vydávala Monyová v priemere dve knihy ročne. Za svoju kariéru napísala celkovo 29 kníh a jedny piesňové texty. Od začiatku otvorene priznávala svoj ambiciózny cieľ: stať sa najčítanejšou českou autorkou. A aj tieto diela jej k tomu pomohli:
- Tchyně a uzený (2003)
- Roznese tě na kopytech (2003)
- Sebemilenec (2006)
- Deník citového vyděrače (2007)
- Srdceboly (2011)
Simona Monyová zaujala práve románmi zo života, ktoré sa nesnažia primárne zapáčiť. Zameriavala sa na partnerské vzťahy, rodinu a každodenné starosti, ktorými si ženy prechádzajú. S humorom, iróniou aj citom spájala odľahčené situácie, svižné dialógy s vážnejšími témami.
Čo si mnohé čitateľky aj čitatelia u nej cenili bolo umenie popísať partnerské vzťahy spôsobom, akým by sa dve kamarátky rozprávali o mužoch pri víne. Jednoducho, úprimne, vtipne aj sarkasticky. Príbehy Simony Monyovej, práve vďaka bežnému štýlu písania, odporúčali aj manželské poradne ako podpornú terapeutickú literatúru. Sama zvykla hovoriť, že keď jej knihy pomôžu aspoň jednej osobe, jej práca stojí za to.
Častokrát ju spájali s českým spisovateľom Michalom Vieweghom, dokonca ju označovali za „Viewegha v sukniach“. Monyovú to však zakaždým dráždilo, chcela byť za originálom a oponovala, že je „Monyová v nohaviciach“. Brala to zároveň aj ako preukázanú úctu voči svojmu dedovi, s ktorým mala mimoriadne blízky vzťah. Bol profesionálnym hudobníkom a zvykol ju prezývať „Mony“. Práve kvôli tejto prezývke si síce slobodná Simona Urbánková po svadbe zmenila meno na Simonu Ingrovú, no aj tak celý život reagovala na osvojený pseudonym Monyová.
Monyová sa stala tragickou hrdinkou vlastného príbehu
Simona Monyová si cieľavedome išla za svojím snom stať sa najčítanejšou českou autorkou. Mnohí ju preto presviedčali, aby odišla z Brna a využila svoj potenciál v Prahe, avšak pre svoju rodinu a 3 deti sa nikdy nedokázala presťahovať. Záležalo jej na rodine a chcela ich mať na blízku.
Nielen rodina, ale aj veľká láska bolo niečo, po čom Simona Monyová túžila, podobne ako jej čitateľky či hlavné hrdinky v jej príbehoch. Zdalo sa, že ju aj našla po tom, čo ukončila svoje prvé manželstvo s Pavelom Strejčekom, s ktorým mala 2 synov – Michala a Dominika a spoznala Borisa Ingra, kameramana z regionálnej televízie v Brne. Neskôr spoločne s Monyovou založili vydavateľstvo Mony, ktoré vydávalo jej knihy a z Borisa sa stal úspešný podnikateľ, ktorý navyše riešil aj Monyovej obchodné a organizačné záležitosti. Na prvý pohľad veľká láska sa spečatila manželstvom v roku 2003. Syn Šimon Ingr sa im narodil v októbri 2004.
Hoci o svojom súkromí hovorila Simona Monyová len minimálne, vlastné pocity a zážitky vkladala do svojich knižných príbehov. Neraz sa v nich objavila aj téma domáceho násilia, fyzického aj psychického, rovnako ako dlhodobé týranie, znásilňovanie a vyhrážanie sa smrťou. Málokto z fanúšičiek a fanúšikov Monyovej tušil, že by to mohlo vychádzať z pekla, ktorým si sama roky prechádzala vo svojom dome. Presnejšie 11 rokov, ktoré strávila s Borisom Ingrom – jej veľkou láskou, ktorá sa javila idylicky a vášnivo len navonok, no za zatvorenými dverami išlo o toxické a násilné prežívanie, ktoré Monyová znášala len pre udržanie rodiny. A jej druhého manželstva.
Podľa portálu Proženy.cz všetko eskalovalo v roku 2010, kedy sa Boris Ingr začal topiť v dlhoch. Dokonca do ich domu vtrhli aj exekútori. V Monyovej sa vtedy niečo zlomilo a pozbierala všetku odvahu, aby zabezpečila deťom pokojný domov bez exekútorov a násilného správania. A tak za manžela zaplatila všetky dlhy, vykázala ho z domu s tým, že mu našla aj podnájom, ktorý dva mesiace hradila. Zároveň požiadala o rozvod, ochranku do domu a bola presvedčená, že sa jej tým začína nový slobodný život, kde už nič nebezpečné nehrozí. Ani jej ani deťom, hlavne z predošlého manželstva, ktorým sa tiež Boris Ingr vyhrážal, že ich zabije.
Tragédia 3. augusta 2011
Simona Monyová skutočne verila, že je z najhoršieho vonku. 3. augusta 2011 sa však Boris Ingr opäť objavil pri jej dverách s dôvodom, že by rád uspal svojho syna, ktorý mal vtedy 7 rokov. Okrem nich boli na návšteve aj švagriná Monyovej s ďalšou kamarátkou, ktoré nechceli Simonu nechávať doma osamote s násilníkom. Monyová ich však ubezpečovala, nech pokojne odídu, pretože u susedov na záhrade aj tak prebieha nejaká slávnosť, na ktorej je asi 15 ľudí. Doma mala dokonca nainštalovaný alarm, čiže Borisa pustila dnu a dovolila mu uspať ich syna.
Napriek istotám, na ktoré sa Simona Monyová v ten deň spoliehala, sa medzi manželmi strhla násilná hádka, ktorá vyvrcholila 6 bodnými ranami do hrudníka a brucha. Boris Ingr chladnokrvne zavraždil svoju 44-ročnú manželku, ktorá umierala niekoľko minút v obrovských bolestiach.
Vrah sa následne pokúsil o samovraždu skokom z okna. Avšak spôsobil si len zranenia, z ktorých sa neskôr v nemocnici vyliečil a aj po úplnom zotavení tvrdil, že si vraždu vlastnej manželky nepamätá. Keď navyše Monyová umierala, volal pre ňu tiesňovú linku.
Súd ho však z vraždy obvinil a poslal na 15 rokov do väzby. Pôvodne čelil 18 rokom, avšak tým, že sa rozhodol volať svojej umierajúcej manželke pomoc, súd mu 3 roky odpustil, neberúc do úvahy, že záchranka už Monyovej nedokázala vrátiť život po smrteľných ranách, ktoré priamo zasiahli pľúca a hornú dutú žilu, čo zapríčinila vnútorné krvácanie.
Šesťdielna miniséria Monyová
Celý trailer z produkcie Oneplay Originál nájdete tu
K 15. výročiu smrti vyšla 6-dielna miniséria Monyová „Na začiatku sme do toho išli s tým, že keby aspoň jednej žene mala táto miniséria pomôcť povedať NIE, tak je to fajn. Zámer spoločenského presahu tam určite od začiatku je a myslím si, že príbeh Simony bol už pred rokmi strašne silný, no doteraz rezonuje s ľuďmi. Ja som jedine rada, že som si to mohla takto prežiť, chvíľami to bolo dosť nepríjemné a verím tomu, že ak niečo podobné prežívate aj vy, tak sa obráťte na odborníkov. Nie ste v tom sami a možno to je presne to, čo už vtedy Simona vedela predať cez svoje knihy,“ odkázala cez Oneplay Originál herečka Tereza Ramba, ktorá v minisérii v réžii Zuzany Kirchnerovej hrá samotnú Simonu Monyovú.