Spustila sa lavína

Tajomné smsky zvolávajú stretnutia. Za posledný mesiac sa ich nahromadilo celkom dosť. Cieľ je vždy ten istý, chcem ťa vidieť, poďme sa stretnúť, dlho sme sa nevideli. Prečo nie, už len nájsť magický dátum v diári, ktorý poskytne dostatok miesta na dlhý rozhovor, dobrú kávu, chutný predražený cheesecake.

Podarilo sa, stretli sme sa. Aj s jednou, aj s druhou, aj s treťou. Vždy iný termín a čas. Tak si to zhrnieme. Lavína sa spustila. Miešame kávu a jedna vraví, budem sa vydávať. Žiadne ceremónie, ani šuter nemám, bude svadba. Nie som v tom. Som doňho. Tlieskam, objímam, teším sa.

Týždeň neskôr, opäť stretko, iná kamoška, iná sféra, tá istá kaviareň. Meškám, vyhováram sa na prácu, hovorím, že tu majú dobrý zelený čaj, ale ty asi chceš kávu… No kávu si už nedám, aspoň teraz mi ani nechutí.. Vyskakujem druhýkrát, máme tu tehuľku. Je to čerstvé, nikto poriadne nevie, tebe som to chcela povedať medzi prvými.

Neveríte, ale do tretice všetko dobré. Tá istá kaviareň, ten istý cheesecake, ale ďalšie tehotenstvo. Po veľkých problémoch a endometrióze priam zázrak. Tešíme sa, stískame sa, čašník sa už smeje. Krásne. Prekrásne.

Odchádzam domov s úsmevom a hovorím si, je to tu. Tridsiatka nám dýcha na krk a tak to ide, berie všetko okolo. Táto lavína sa mi ale pozdáva. Aj kariéristky na chvíľu pookriali, aj tie, čo to pomaly vzdávali, sa tešia. A ja si po ceste domov v aute spievam a spomeniem na strednú školu, keď sme s kamarátmi brázdili uličky mesta, v piatky bolo vždy v meste plno a my sme si užívali  bezstarostný život. Raz pri takom túlaní vybehol z jedného podniku prekrásny muž. V ten večer sme ho pomenovali muž muž. Skrátka muž na druhú. Slintali sme ako pubertiačky a chvíľu ho aj sledovali. Mal minimálne o desať rokov viac ako my. Ale bol nesmierne seksi, ako sme to vtedy hovorili a písali. Spomínam si, ako nás vtedy odrovnal môj najlepší kamarát: „Dievčatá, tento chlap rieši daňové priznanie a hypotéku, zatiaľ čo vy písomku z chémie…Upokojte sa!“

Veľmi sme sa smiali, lebo mal pravdu a ja som si vtedy povedala, ako dobre nám je, že ešte nie sme veľkí. Že neriešime daňové priznania a hypotéky.

Tento príbeh sa mi odohral po rozhovoroch s kamarátkami, ktoré zjavne dospeli. A ja si k ním rada pridám, lebo je to asi normálne, asi prirodzené.

.

Prečítajte si aj Otcovia a dcéry