Z Popradu vyšiel prvý transport židovských žien 25.3.1942, ktorým vojnový Slovenský štát spustil deportácie vlastných občanov odsúdených len pre ich pôvod.
Na železničnej stanici v Poprade si dnes (25.3.2026) za účasti prezidenta Petra Pellegriniho pripomenuli tragické udalosti spred 84 rokov. Práve z tohto miesta 25. marca 1942 večer vyrazil prvý transport Židov zo Slovenska do nacistického koncentračného tábora Auschwitz na území okupovaného Poľska.
Predseda Ústredného zväzu židovských náboženských obcí na Slovensku Richard Duda upozornil, že očití svedkovia týchto udalostí sa pomaly vytrácajú. Paralely z minulosti sú však podľa neho stále prítomné.
Prvý transport židovských žien z Popradu
„Je tu neúprosná historická sínusoida, musíme si to strážiť, vychovávať deti ku kritickému mysleniu, stretávať sa na perónoch, nebyť hrdinom na internete a na sociálnych sieťach a predovšetkým objaviť ľudskosť,“ skonštatoval Duda.
Z Popradu vyšiel prvý kompaktný židovský transport, ktorý dorazil do nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Bolo v ňom 999 mladých žien a dievčat vo veku od 16 rokov. Vojnová Slovenská republika bola vôbec prvou krajinou po nacistickom Nemecku, ktorá spustila masové deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov.
„Železničná stanica je miesto odchodov aj návratov, miesto rozlúčok a vítania. Železničná stanica v Poprade sa, žiaľ, pred 84 rokmi stala dejiskom bolesti a veľkého utrpenia, miestom, odkiaľ sa tisíc slovenských dievčat a žien židovského pôvodu vydalo na jednosmernú cestu v ústrety istej smrti. Domov sa ich napokon vrátilo len 20. V tom čase žila na Slovensku 90-tisícová židovská komunita, viac než 70.000 Židov prišlo počas holokaustu o život. Krutý rozsudok nad nimi vyriekol štát, ktorý má občanov chrániť. Tak ďaleko zašla poslušnosť a lojalita vtedajšej politickej reprezentácie voči obludnému nacistickému režimu,“ pripomenul v príhovore prezident.
Upozornil, že proces s tragickým vyvrcholením sa začal nenápadne, tým, čo so znepokojením pozorujeme i dnes – prejavmi slovnej nenávisti, pohŕdaním a predsudkami.
Nežije už ani jedna žena z transportu
V prvej vlne bolo v 57 transportoch vyvezených takmer 58.000 ľudí, prežilo len pár stoviek z nich. Celý tento proces sa opieral o protižidovskú legislatívu známu ako Židovský kódex.
„Pred rokmi sa nám počas spomienky v Poprade prihovárali ženy z prvého transportu, dnes už nie je medzi nami žiadna z nich. Na Slovensku už pravdepodobne nenájdeme nikoho, kto bol ako obeť vtedajších protižidovských zákonov deportovaný v roku 1942. Čas je neúprosný a preživších ubúda. O to viac si vážime prítomnosť tých, ktorí napriek hlbokým ranám stále nachádzajú silu zdieľať svoj príbeh. Skláňam sa pred ich odvahou hovoriť o strate najbližších. Verím, že ich slová v nás ostanú hlboko zapísané a budú nám kompasom pri našich vlastných rozhodnutiach,“ podotkol vedúci Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok.
„Aj dnes vnímame mnohé znepokojivé signály – spochybňovanie obetí holokaustu a druhej svetovej vojny, nedostatok úcty k občianskym a ľudským právam, vo vojnách opäť trpia a zomierajú nevinní ľudia, v slovenskej spoločnosti čelíme nenávisti, keď dehonestácia názorových oponentov vedie k volaniu k ich dehumanizácii. Zastavme tento trend, zastavme nenávisť a snahu o dehumanizáciu vo verejnom priestore,“ vyzval Pellegrini.
Spomienky sa zúčastnil aj Igor Rolný, ktorý vojnu prežil v úkryte v sirotinci v Štiavnických Baniach a v koncentračných táboroch zahynula veľká časť jeho rodiny.
„Transporty boli momentom, keď boli tisíce ľudí vytrhnutí zo svojich životov a deportovaní do neznáma. Odchádzali často v nádeji, že ide o dočasné opatrenie. Netušili, že odchádzajú na miesta, odkiaľ niet návratu. V jednom z prvých transportov do tábora Auschwitz bola aj moja stará mama a nemala to šťastie sa vrátiť. Napriek všetkému necítim nenávisť, ale cítim zodpovednosť tieto spomienky zdieľať. Dnes si uctievame pamiatku tých, ktorí sa nevrátili, nezabúdajme na nich,“ apeloval Rolný.