Tento skoro politický slogan má niečo do seba, ak si odmyslíme, že je skoro politický.
Verím v čaro zdvihnutého palca na kraji cesty. Napríklad, za posledných sedem dní mi vniesol do života veľa pekného.
V Tatrách sa vám ako turistovi môže stať, že pri ukončení výletu budete mať auto na parkovisku vzdialenom niekoľko kilometrov. A tak potom turisti často využívajú pre návrat na parkovisko stopovanie. Pretože, komu by sa chcelo po štyridsiatich kilometroch po kopcoch, ešte šliapať desať popri hlavnej ceste.
U nás to funguje tak, že ak som s rodinou, tak na stop vybehnem ja a oni čakajú, kým sa naložím, niekde vyložím, presadnem do nášho auta a vrátim sa k nim.
Takto aj túto sobotu. Je to ale aj trochu výzva.
Nie je to nič komfortné, keď dvíhate ruku a okolo vás postupne prejde niekoľko áut a nikto nezastane. Predsa váš manžel musí mať pocit, že ste neodolateľná a aj prvý okoloidúci bavorák je pripravený pri vás zastať.
Nevadí, že vlasy vyzerajú po stiahnutí čiapky ako slama, nohavice sú po kolená od blata a Dolce Gabanna z vás tiež necítiť. Podstatné je niečo stopnúť. Pre prospech rodiny aj vlastného ega.
I stalo sa. Namiesto bavoráku to bola síce dodávka so starým nábytkom, ale nevadí. Šoférovi som pri vystupovaní poďakovala a sľúbila, že na oplátku vezmem niekoho čoskoro ja. O pol hodiny som už stála pri deťoch aj s našim autom.
Čas na revanš prišiel o tri dni, keď pri ceste stopoval mladý chlapec s obrovským ruksakom a pestrou čiapkou. Pribrzdila som. Opýtal sa: “ Belegrad? Serbia?“
Nakoniec bol mladému Poliakovi aj Zvolen dobrý. Dvaja kamaráti už boli v Budapešti, on mal smolu. Na osem áut len pod Tatrami. Posunula som ho teda za dobrodružstvom a na záver mu ešte kúpila na čerpacej stanici raňajky. Nech hovorí vo svete, že sme pohostinná krajina.
Stopom za lepšie Slovensko.
Prečítajte si aj Odpovede, ktoré neprídu
