Strávili sme noc s opatrovateľkou nepočujúcich deti

Od autora

21. mája 2017

Keď sa blížim na Drotársku cestu v Bratislave, kde sa nachádza internát základnej školy s materskou školou pre deti a žiakov so sluchovým postihnutím, rozmýšľam, že opatrovateľka internátnej školy pre nepočujúcich si cez noc možno aj oddýchne. Už z diaľky vidím učiteľku Tatianu Pavlovú, ktorá ma odvedie na poschodie budovy, ale ticho tu v žiadnom prípade nevládne.

Foto – Stano Stehlík

Návšteva je vzácnosť

Nič nenaznačuje, že pre malých škôlkárov sa práve začína nočný pokoj a že sme na internáte, kde deti nehovoria. Detičky pištia, štebocú, tešia sa nahlas, sú veľmi rozrušené. Všetky dievčatká z mladšej skupiny sú už síce v pyžamách, ale spať sa im nechce. Čakajú na mňa, lebo – ako sa dozvedám – návšteva je pre nich vzácnosť. „Tu je to tak ako doma. Keď čakáte návštevu tak, samozrejme, najviac zvedavé sú deti, nevedia sa dočkať. Aj tie naše sa stále na vás vypytovali,“ prezradí učiteľka. Tu ju volajú teta Táňa. Druhá opatrovateľka, ktorá ich počas dnešnej noci bude strážiť, je pre nich babka Zlatka. Ako doma, ako v rodine. Aj učiteľky sa tu prechádzajú v papučiach a v teplákoch.

„My sme pre nich ako rodina,“ hovorí Zlatica Bencová, ktorá sa o nepočujúce deti stará už 19 rokov. Jej prví zverenci sú dnes dospelí. „Pred nedávnom ma navštívila 23-ročná slečna, ktorú som poznala od plienok a naučila jesť,“ spomína si vychovávateľka. Niektoré z jej detí sem teraz vodia vlastné deti, lebo sa často stáva, že aj ich potomkovia nepočujú, keďže poruchy sluchu môžu byť dedičné.

Tatiana Pavlová a Zlatica Bencová. Foto – Stano Stehlík

Zoznamovanie v pyžame

Prichádza zoznamovací moment: teta Táňa mi predstavuje každé dieťa, hovorí pritom pomaly, nahlas, ale zároveň aj posunkovou rečou. „Tu sa deti učia čítať z pier, preto hovorím pomaly,“ vysvetlí Táňa. Zisťujem, že učiteľky sú zvyknuté hovoriť pomalšie. Uplatňujú to aj v rozhovore so mnou. „Áno, máme už profesionálnu deformáciu,“ smejú sa obe.

Malé obyvateľky internátu mi ukážu svoju kúpeľňu, izbičky, miestnosť na hranie. A začnú sa jašiť, predvádzať, pózovať pred fotoaparátom, len aby nemuseli ísť do postieľok. „Zdá sa mi, že dnes nebudú vedieť ani zaspať a tou návštevou budú žiť prinajmenšom dva týždne,“ konštatuje Táňa. Zjavne je to tak – detičky, napriek tomu, že je už čas nočného pokoja – vidíme ešte párkrát vychádzať z izieb s rôznymi zámienkami: niekto je smädný, iný potrebuje na toaletu, alebo len tak sa niečo opýtať a ešte raz si nás obzrieť. Keď sa mi zdá, že je už celkom ticho, že snáď zaspali, zrazu počujeme nejaký rozruch. Na môj prekvapený pohľad dostávam odpoveď: jedno z dievčat, ktoré trocha počuje, má zrejme za úlohu načúvať, o čom sa bavíme a potom to posunkovou rečou prekladá ostatným. Preto ten oneskorený smiech, ktorý sa nesie izbami.

Foto – Stano Stehlík

Nočný pozdrav

V izbách už je tma, ale keďže teta Táňa deťom sľúbila, že im zamávame na dobrú noc, tak sa ešte zastavíme pri každej izbe. Tých mladších dievčat je tu 12, starších – 10. Z prítmia vidím malé ručičky, ktoré nám mávajú. Snáď budú mať sladké sny. Aj keď nie každú noc prežívajú v pokoji, predsa len sú tu deti, ktoré majú aj iné choroby. Ako mi vysvetlí Tatiana Pavlová, dosť často nepočujúcich postihujú aj iné pridružené problémy. Napríklad autizmus, rázštep, hrb, mozgová obrna. Mňa ešte zaujíma, či také malé deti vedia zaspať sami, či neplačú za rodičmi.

„Niektorí aj áno a stáva sa, že ma volajú, aby som ich pohladkala alebo si k nim ľahla,“ hovorí vychovávateľka. No niektorí, ktorých rodinná situácia je komplikovaná, sú radšej tu ako doma. Tí sa na víkend netešia. Neteší sa ani chlapček, ktorý na víkendy cestuje do detského domova. Lebo internát funguje len cez pracovné dni: od nedele do piatku.

Základnú a materskú školu na Drotárskej riadia samé ženy. Iba vychovávateľov vedie muž. „Máme tu 119 detí, z toho 59 býva u nás na internáte,“ hovorí zástupkyňa riaditeľky Silvia Neuvirthová.

Zlatica Bencová. Foto – Stano Stehlík

Horúčky, záchvaty a podobne

Keď sa blíži 22. hodina, opatrovateľka po jednom deti vyprevadí na záchod. „To, aby sme predišli tomu, že sa v noci pocikajú. Lebo sa nám stáva aj to. Niektoré deti sú emocionálne veľmi citlivé a to sa prejavuje aj takým spôsobom,“ vysvetľujú vychovávateľky. Pani Zlatka už zažila všelijaké nočné komplikácie. Ako príklad uvedie epileptické deti. „Keď má také dieťa horúčku, tak je veľký predpoklad, že bude mať aj epileptický záchvat, a preto treba rýchlo reagovať a snažiť sa tomu predísť,“ vysvetľuje.

Vtedy sú riešením čipky a zábaly. Má veru čo robiť. Spomenie si aj na službu, keď takmer všetky vracali, alebo, keď sa večer hrali na otáčacej stoličke a zábava skončila otrasom mozgu. Do 21. hodiny tu slúži sestrička, potom je na telefóne, keby bolo treba poradiť. A keby došlo k najhoršiemu – nutnej návšteve v nemocnici, tak druhá vychovávateľka, ktorá v noci stráži chlapcov bude musieť dozrieť aj na dievčatá. To sa ale pani Zlatke našťastie ešte nestalo. Dúfam, že aj táto noc bude pokojná.

Foto – Stano Stehlík

Námesačná

Uvedomujem si, že opatrovateľky tu sú ako sestričky v nemocnici. Potvrdí mi to Tatiana, keď sa dostaneme do malej, strohej služobnej izbičky, ktorá sa trocha podobá na hotelovú izbu. Je tu písací stôl, za ktorým opatrovateľka trávi väčšinu noci. Na stole je aj kniha, do ktorej zapisuje, aké lieky deťom podala, čo sa cez noc udialo atď.

V izbe je tiež posteľ, ale bez posteľných obliečok. „Tu sa nespí, tu stále máme čo robiť, veď uvidíte, čas v noci beží veľmi rýchlo,“ hovorí pani Zlatka. Všade je ticho, počujem len z chodby bzučiaci zvuk akvária, cez okno vidím pekný výhľad a blikajúce svetlá domov. Všetko to na mňa pôsobí relaxačne. Oj, spala by som! Ale ešte mi to nedá, a tak sa pýtam, čo sa počas takej noci dá robiť, keď je tu pokoj. Pani Zlatka si zaspomína, že ešte dávnejšie, keď mala lepší zrak, tak vyšívala. Táňa, keď má voľnu chvíľu, lúšti krížovky. Má za sebou len päť nočných služieb, lebo v bratislavskej škole je nová. Pred dvomi rokmi sa presťahovala z Lučenca, kde učila na škole pre sluchovo postihnutých. „Prvá nočná ubehla rýchlo, ale pamätám sa, ako som sa vyľakala, keď sa potichúčku o druhej v noci za mojim chrbátom objavila jedna dievčinka s perinou v ruke,“ spomína Táňa na námesačnú zverenkyňu, na ktorú ju zabudli kolegyne upozorniť.

Foto – Stano Stehlík

Pri otvorených dverách

Prechádzame sa chodbou a ja mám stále pocit, že keď hovorím, musím stíšiť hlas, ale učiteľky mi pripomínajú, že deti nás nepočujú. Spia pri otvorených dverách a z chodby k nim padá jemné svetlo, ktoré robia malé žiarovky v zásuvkách alebo akváriu. „Potrebujú to, lebo sú takí, čo sa boja, zo sna niečo prežívajú, a preto niektorí v noci chodia aj kontrolovať, či tu sme,“ opisuje Táňa. Ani jedna z nich si nevie predstaviť, že by tu prácu nechala. Áno, nie je to jednoduchá práca, skôr treba hovoriť o poslaní, či misii, pretože určite nie každý ju môže vykonávať.

Táňa vyštudovala špeciálnu pedagogiku pre sluchovo postihnutých, odbor vychovávateľstvo a má 24 rokov praxe ako vychovávateľka v triedach pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou. Zlatica sa sem dostala cez úrad práce.

„Pred tým som bola železničiarka a predávala som lístky na stanici v Pezinku, no tu to bolo hneď od začiatku celkom iné,“ prezradí a dodá, že uvažovala aj o tom, či to vydrží. Vydržala. Presvedčili ju deti a najviac ich láska. „Viete, oni sú veľmi citlivé, plné lásky a veľmi všímavé, napríklad u mňa doma si niekedy ani nevšimnú, že mám nový účes, tu si tie deti všimnú všetko,“ popisuje s úsmevom a hoci by už mohla ísť do dôchodku, nevie si to predstaviť, ako by bez tých deti fungovala.

Foto – Stano Stehlík

Tá, čo nosí strieborné topánky

Blíži sa 6 hodín ráno. Jeden z chlapcov sa zobudí ako prvý a hneď sa opýta, či môže povypínať malé svetielka na chodbe. Chce pomáhať, chce byť užitočný. Iní by ešte najradšej spali. Internát sa pomaly zobúdza do nového rana. O 6.20 začína ranná hygiena, potom raňajky a o 8 hodine – škola alebo škôlka. Pani Zlatica odovzdaním deti učiteľke končí svoju službu. Keď tak rátame, má ich už na svojom konte viac ako 2700, kdeže tu pracuje každú druhú noc v týždni, čo vychádza na 12 služieb mesačne a 144 ročne. Zlatica Bencová cestuje domov do Modry, Tatiana Pavlová – do Šamorína. Každá z nich má svoju rodinu, deti, pani Zlatka aj vnúčatá. Spájajú ich však aj iné rodinné väzby – spoločnej rodiny, ktorú tvoria s deťmi na Drotárskej. Pre nich vedia prebdieť noci a odoprieť si vlastné pohodlie. Obdivujem tieto dámy, ktoré sa tak vedia podeliť o lásku s deťmi, ktorých osud nešetrí. Myslím si, že už po prvej návšteve im aj trocha rozumiem, lebo tie detičky si vedia získať ľudské srdcia. Moje si získali hneď na začiatku nočnej služby.

A úplne ma dostali ďalší deň, keď som od vychovávateľky Táni dostala správu, že som už aj ja dostala nové meno v posunkovej reči, ktoré deti vymysleli na základe toho, čo si všimli na mojom oblečení: tá, čo nosí strieborné topánky. Že vraj som pre nich ako princezná! Až si povzdychnem: zlaté, rozprávkové bytosti z Drotárskej.