|
Mám takého suseda - je na dôchodku, nosí takú švihácku hnedú koženú bundu a má okolo sedemdesiatky. Tak celkovo by som ho opísala ako zachovalého, o seba starajúceho sa dôchodcu. Že je môj sused som zistila až neskôr, keď som bola v našom vnútrobloku raz vyniesť smeti.
Moje prvé stretnutie s ním bolo pre mňa veľmi čudné a extrémne nepríjemné. Kráčala som oproti nemu na ulici a šla som do práce. Bolo asi pred desiatou a on išiel smerom domov. Keď okolo mňa prechádzal, začal na mňa pokrikovať. Niečo v zmysle, že aká kráska, cmukal pri tom a vydával všelijaké nechutné zvuky. Otočila som sa, venovala som mu naozaj veľmi nepríjemný pohľad a pokračovala ďalej.
Zabudla som na to, ale o týždeň som tohto pána stretla znova a opakovala sa úplne rovnaká scénka. Na tretí raz znova a štvrtý raz tiež. Na piaty som ho stretla pri smetiach. Bola som so psom a pán si na mňa nedovolil. A keďže ignorácia, ani moje gánenie nepomohlo, zaprisahala som sa, že nabudúce si to s ním vybavím.
Prečítajte si
I tak sa aj stalo, tento týždeň. Pán sused v hnedej koženej bunde kráčal oproti mne a najprv takto počastoval mamičku s kočíkom, ktorá šla predo mnou, a potom, o pár desiatok metrov ďalej, sa zopakovalo presne to isté aj so mnou. Vypla som podcast, dala dolu sluchátka a spýtala sa ho, či mu to príde normálne. A on sa prekvapene tváril, že nevie, o čom hovorím. Vysvetlila som mu, že je to nechutné, oplzlé a že ma to obťažuje. A on stále nechápavo na mňa pozerá a opakuje, že veď mi skladá komplimenty a nechápe, čo je na tom obťažujúce.
Iné svety, hovorím si, dýchaj. Opakujem mu, že to nie je normálne, ani kompliment, že je to nechutné a má s tým prestať. “Robím to 40 rokov a nikdy v živote mi žiadna žena nepovedala, že jej to prekáža,” krúti hlavou a pohoršuje sa nado mnou. Stála som pred dilemou, či mu mám začať viac vysvetľovať, že časy sa menia, a že ženy nie sú povinné sa denne hádať s mužmi ako on na ulici, aby si nechal svoje chlípne reči a cmukania pre seba, ale bolo mi jasné, že táto debata nikam nevedie. Povedala som mu teda mimoriadne dôrazne, že ja osobne si to neželám, a má to prestať robiť aspoň mne.
Potom som kráčala ďalej a premýšľala som ako je možné, že za 40 rokov tento človek nestretol nikoho, kto by mu povedal minimálne aspoň to, že to, čo robí, je jednoducho trápne. Ešte viac sa čudujem, že sa nenašla aspoň jedna žena, ktorá by mu na to povedala, že je blbec. Že mu na to nepovedali niečo jeho deti alebo manželka. Jednoducho, že žije 40 rokov v presvedčení, že nejakú ženu na ulici vôbec zaujíma, že čo si on myslí o jej vzhľade. Že 40 rokov má potrebu pokrikovať po ulici chlípnosti na cudzích ľudí a vôbec mu to nepríde ani len čudné.
Prečítajte si
Ak si niekto, kto číta tento článok, myslí, že je to v pohode, štatistiky hovoria, že iba 3 percentá ľudí, po ktorých na ulici niekto pokrikuje poznámky, si myslí, že ide o lichôtku. Ostatným je to nepríjemné. Jeden z výskumov na 5000 ľuďoch ukázal, že 85 percent ľudí pod 40 rokov išli domov radšej inou trasou, aby sa vyhli slovnému obťažovaniu na ulici, 72 percent išlo inou dopravou, zrejme taxíkom. Časť ľudí popísala aj to, že ak na obťažovanie nereagovali alebo reagovali negatívne, začali ich prenasledovať, fyzicky atakovať, a stalkovať.
Čo je horšie, štatistiky ukazujú, že ženy zažijú pokrikovanie na ulici vo veku od 12 do 13 rokov. Pamätám si, že keď som mala 15, pravidelne po mne pohvizdovali muži po päťdesiatke a ja som sa úprimne ako dieťa bála. V osemnástich som si potom na vysokej škole v Nitre radšej každý jeden raz volala taxík, pretože som sa necítila bezpečne a ku mne domov sa šlo cez malý park.
Môj sused možno nikdy žiadnu ženu po odmietnutí neprenasledoval, neviem. Verím, že tie hlúpe reči má z neznalosti, ignorantstva a nedostatku empatie. Ale časy sa postupne menia a myslím, že to už musia pochopiť aj staršie generácie. Čo bolo pred 20timi rokmi prijateľné, je dnes mimo. A čo bolo vtedy mimo, môže byť dnes úplne normálne. Progres sa nezastaví tým, že ho staršia generácia bude ignorovať, ale že sa ho bude snažiť pochopiť. Počkám si, kým stretnem suseda znova, dám vám vedieť ako to dopadlo.
