Moja mama a jej o dva roky mladšia sestra sú čiperné sedemdesiatničky. Majú dve rovnako čiperné kamarátky, tiež sestry a sedemdesiatničky. Sú to bývalé spolužiačky zo základnej školy a kamarátia sa už vyše šesťdesiat rokov.
Hovoria si „vé štvorka“ a zasadajú každý týždeň v Trávnici, po starom Fíš, lebo sa tam spoločne starajú o záhradu jednej z nich.
Základňa v Trávnici
V roku 1945 bola v Trávnici v kaštieli statkára Szömzeho zriadená meštianska škola, neskôr premenovaná na základnú školu, a vyučovali sa v nej ročníky päť až deväť. Môj starý otec tam bol tri roky riaditeľom a môžeme teda konštatovať, že „spískal“ založenie spomínanej „vé štvorky“.
Tak ako je cieľom tej ozajstnej V4 „povzbudzovať optimálnu spoluprácu so všetkými krajinami, najmä so susedmi“, platí to aj pre našu dôchodcovskú „vé štvorku“. Základňa v Trávnici má so susedmi priam nadštandardné vzťahy – každoročné výmenné obchody úrody a popíjanie pravého červeného Dornfeldera.
Mohli by sme povedať, že sa nášmu spoločenstvu darí, lebo dosahujú zeleninovú sebestačnosť. Štvorka dôchodkýň si to mimoriadne užíva a celé leto exportuje kilá dopestovaných rajčín, paprík, cukiet, cibule a cesnaku do svojich rodín. Potvrdzujem, lebo toto leto som pripravovala cuketu asi na sto spôsobov. Potvrdí to aj moja v Rakúsku žijúca sestra, ku ktorej mama cestovala vlakom a v značkovej kabelke od Coacha si viezla dva patizóny a v neznačkovom kufri dve veľké cukety, lebo v Rakúsku také nemajú.
Okrem poľnohospodárskeho zamerania má naša vé štvorka aj zameranie politické. Napriek tomu, že moja mama žije z dôchodku, o tom trinástom by si s ňou žiadny politik veľmi nepodebatoval, lebo mama má všetko dobre zrátané, aj štátny rozpočet.
Stopom do Podhájskej
Aby sa naše dôchodkyne z toľkej činorodosti neunavili, celú zimu chodia relaxovať do vedľajšej dediny Podhájska. Ak si nestihli náhodou zabezpečiť odvoz, bez problémov idú z Podhájskej do Trávnice stopom. Keď im nikto dlhšiu chvíľu nezastaví, na prechode pre chodcov prichádzajúcej dodávke „vyskočia“ na kapotu a šoféra presvedčia, že ich chce určite do vedľajšej dediny odviezť. Vtedy si hovoria, že sú „kúpeľné dámy“.
Myslím, že život našej „vé štvorky“ by mohol byť pekným príkladom toho, že dobré priateľstvá si treba pestovať (a netreba na to žiadnu záhradku) a zároveň si ich spoločne aj užívať.
Mladým síce patrí svet, ale od tých starších by sme sa mohli veľmi veľa naučiť, čo poviete?
Chcete čítať viac od Lucie Ábelovej? Prihláste sa na odber dobrej nálady
Lucia Ábelová je päťdesiatnička, ktorá žije vo vyše tridsaťročnom šťastnom vzťahu so svojim manželom. Podniká, užíva si rodinu a šport, ignoruje svoj vek a niekedy aj sociálny filter. Postoje, rodina, vzťahy, pohyb a cestovanie sú ingrediencie jej článkov, okorenené trochou sarkazmu, kritiky a vôle nájsť niečo pozitíve.