Vojenský letný tábor. Áno či nie?

 

Je to také zvláštne obdobie. Neďaleko od nás umierajú vo vojne ľudia. Vojna páchne a bolí. My si tu zatiaľ užívame komfort mieru a nie som si celkom istá, či ho ctíme.

Bola som nedávno pri Svidníku v Údolí smrti. Tanky sú tam rozmiestnené po poli ako počas útoku v októbri 1944. Dívali sme sa do ich hlavní, deti po nich mohli loziť.

Bol to zvláštny pocit, kráčať po zemi nasiaknutej krvou a tešiť sa, že je to len prázdninová expedícia.  Pohľad na kočík zaparkovaný pri zákope a medzi tankami bol dojímavý svojim kontrastom. A potešil.

Na druhý deň sme boli na túre. Niekde v úplne inej časti Slovenska. Keď sme sa vracali, natrafili sme na veľký vojenský stan s maskáčovým krytím. Následne sa z rôznych strán objavili skupiny detí a mladých mužov, poväčšine vo vojenskom. Detí tam bolo veru dosť. Všetko hovorilo o tom, že je to vojenský letný tábor pre deti. Boli tam cvičiská, prekážky, niektorí chlapci,myslím, že všetko to boli deti základnej školy, mali v rukách drevené zbrane. Ich vedúci boli tiež vo vojenskom.

Priznám sa, že som taký skôr antimilitantný človek a trochu ma to prekvapilo. Viem si predstaviť rôzne tábory v prírode, ktoré zocelia tímového ducha, naučia deti loziť po stromoch aj jesť korienky. Poznám a veľmi uznávam skautov napríklad. Ale toto sa mi zdalo trochu zvláštne.

Už sú to tri dni a ja stále uvažujem, či som proti, alebo tomu len nerozumiem. Je vojna len historická udalosť, ktorú si treba pripomínať výletmi do Údolia smrti? Alebo bežná súčasť života? Možno som len nepraktická a precitlivelá fajnovka. Veď deti sa odjakživa hrajú na vojakov. Možno je to symbolická náhrada za základnú vojenskú službu a deti sa aspoň naučia skladať veci do komínkov. Sú v prírode a neťukajú do tabletov.

Ale aj tak. Pozrela som si web. Je tam o fair play, o tímovom duchu, aj o zdravej kondícii a poriadku medzi vecami. Ale aj o nácviku armádnej činnosti, imitácií bojovej techniky.

Bola by som najradšej, keby armády neboli potrebné a vojny boli už len spomienkou. Preto tá negatívna emócia. Obzvlášť v prepojení s deťmi. A v smutnej dobe, akú žijú naši blízki susedia.

Zaujímal by ma však určite názor ďalších ľudí. Preto dnes nezvyčajne končím otázkou Žien v meste: „Čo si myslíte vy o vojenských táboroch pre deti?“

 

Ženy v meste

 

Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.

Spoplatnené s PlatbaMobilom.sk.