Každé miesto sa dá ľúbiť a každý nech žije, tam kde chce. Ja len takto tu poviem, prečo som sa vrátila na Spiš. Možno jedného dňa sa aj vy vrátite do Svidníka, Humenného, Oravskej Lesnej alebo Rimavskej Soboty.  Niekto by povedal, že miesto, kde teraz žijem, je zapadákov. A veď hej. Krásny. Niekto žije na západe, ja na zapadákove.

Po 15 rokoch v slovenskom veľkomeste a dva a pol roku v Nemecku som sa rozhodla dať výpoveď v dobrej práci a vrátiť sa tam, odkiaľ toľkí odchádzajú. Ten presun nebol úplne jednoduchý. Za tých šesť rokov od môjho návratu na Spiš, odišli odtiaľto aj všetci mladí z rodiny, kamarátky a susedia. A ja som neoľutovala ani jednu minútu, že som naspäť. Hoci na úvod som ani nevedela, či si nájdem prácu.

Prečo sa tu oplatí žiť? Mohla by som básniť o Tatrách a Slovenskom raji. Ale to naj je pre mňa aj inde. Všetko tu ide pomalšie. Zastal tu čas. Čo hrávali na miestnej diskotéke, keď som mala dvadsať, hrajú aj keď mám takmer štyridsať. Deti tu stále behajú v teplákoch z Tatrasvitu, a keď poviete na návšteve, že vás zdržala zápcha, podajú vám tak akurát žinčicu.

Svet ide rýchlo dopredu a s pokrokom prichádzajú aj tržné rany civilizácie. Umelé presklenené svety, virtuálne vzťahy. Nedávno mi hovoril priateľ z chaty na Popradskom plese, že zažil v Šanghaji, ako manažér prerušil poradu, lebo musí dať najesť svojim psom. Digitálnym. Aj tu to raz príde. Ale pomalšie.

A kým vo väčšom svete deti túžia po značkových topánkach už v škôlke, u nás im postačia tie no name často až do strednej. V rýchlom svete si kupujú manažéri výlety do púšte, aby osamote našli samých seba. Tu stačí vybehnúť na pole za dedinou a budete mať viac samoty a prachu v ústach ako na Sahare. Vo vzduchu visí vôňa lesa a pokoj. V nedeľu to vystrieda vôňa rezňov. Pomalosť má svoje čaro.

O to viac si potom vychutnám pravidelné cesty do Bratislavy. Všetko, čo tam iní považujú za samozrejmosť, sa mne zdá opäť zaujímavé, nové. Aj tie vaše raw koláčiky. A chlapi v  rúžových nohaviciach. ( To keby náš bača videl!) Veľké diskusie a malé spory. Vôňa dlažby na Hviezdku po daždi. Mám to veľmi rada.

Len nepovedzte mojej mame, že si u vás občas dám vodu s bazovým sirupom (limonáda to voláte) za tri päťdesiat. Ale potom rýchlo o pár rokov naspäť. Lebo človek nemôže mať všetko a tu doma sa mi páči viac. A našťastie je nás takých tiež viac. Čo to nevzdali. Fajne nám je tu spolu v tom pomalšom svete s vôňou živice.

Tá pomalosť má, samozrejme, svoje trhliny. Pokiaľ nie ste malé dieťa, horolezec alebo skialpinista, alebo ste si už neodžili svoje vo veľkom svete, neudrží vás to tu. Hlavne, ak máte veľké sny. A preto mladí hneď po škole našliapnu do štartovacích blokov. Nechcú počúvať na diskotéke hity svojich rodičov a behať po poli. Chcú rásť. A toto je malý kvetináč. Kultúra sa neraz obmedzí na langoše a pivo na Spišských trhoch. Intelektuálne diskusie vo večerných kluboch tu prichádzajú pomaly, investor a zamestnávateľ ešte pomalšie.

Ani moje deti tu držať nebudem. Majú možnosť voľby. Ale ja teraz nepoznám krajšie miesto na život ako to, kde píšem tento stĺpček. A verím, že aspoň pár tých, čo odišli, to tak raz bude cítiť tiež. Kiežby každý bol šťastný tam, kde žije. A keď nie je, tak nech nájde odvahu sa zbaliť a odísť. Možno na západ. A možno na zapadákov. Krásny.