Zomrela herečka Eliška Nosáľová, ktorej nerobila problém žiadna postava

Patrila k najvšestrannejším osobnostiam slovenského profesionálneho divadla a presvedčivosť svojich postáv “podfarbovala gracióznosťou gesta a pohybu a vysokou kultúrou jazykového prejavu“.

Zomrela Eliška Nosálová

Takmer 60 rokov, ktoré strávila na doskách Slovenského komorného divadla v Martine sledovala nové moderné postupy herectva a stále na sebe pracovala. Eliška Nosáľová zomrela v stredu (14.8.2024) vo veku 93 rokov.

„Patrila do generácie divadelníkov, ktorí stáli pri zrode profesionálnej divadelnej siete na Slovensku. Postupne sa vypracovala na protagonistku hereckého súboru a za takmer šesť desaťročí vytvorila bohatú galériu postáv, ktoré patria do zlatého fondu martinského divadla,“ uviedol pre TASR riaditeľ divadla Tibor Kubička.

Ako uviedol v nekrológu Divadelný ústav Eliška Nosálová zvládala lyrické dievčenské postavy ako boli Elena z Geľa Sebechlebského (1952), cez mondénne ženy veľkého sveta – Lady Milfordová v dráme Úklady a láska (1954), až po zložité dramatické hrdinky a zrelých žien ako boli Katarína z Búrky (1963), Ranevská z Višňového sadu (1971), Angelina zo Zberného strediska (1984). Vysokú kultúru jazykového prejavu dokázala ako Manon Lescaut (1962), či Tamar z  drámy Herodes a Herodias (1968).

Zvládala aj komediálny repertoár od polôh karikatúrno-groteskných, ako napríklad Fialková v Čaji u pána senátora (1974), po konverzačnú komiku ako Gvendolina v komédii Je dôležité mať Filipa (1964). Životnú i divadelnú energiu v ostatnom čase prezentovala aj v inscenáciách Cesta životom (2008) či Nežná (2009), napísal Divadelný ústav. 

Účinkovala aj v televízii a rozhlase, napríklad v kultovom filme Štefana Uhera Slnko v sieti (1962). V roku 1999 získala Cenu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti činohry.

Nosálová hrala od 18 rokov

Eliška Nosálová sa narodila 7. mája 1931 v Kroměříži a členkou Divadla Slovenského národného povstania v Martine sa stala v roku 1949, keď mala 18 rokov.

„Keď za Tisovho slovenského štátu v roku 1944 zrušili divadlo, mesto Martin bolo nešťastné. A Martin bolo rebelantské mesto, zúrilo, bolo nešťastné, bolo proti režimu. O to bolo viac radosti, keď divadlo opäť začalo svoju činnosť po oslobodení. Chodila som okolo divadla na gymnázium v Martine a túžila som sa stať herečkou. Mala som šťastie, že si ma vybrali ako amatérku do spevokolu. Začínala som od maličkých roličiek aj bez slov v atmosfére, keď bolo mesto Martin nadšené, že znova divadlo funguje. Bolo to niečo úžasné,“ uviedla pre Rádio Devín pred tromi rokmi, keď oslavovala 90 rokov.