Na takú lásku sa nezabúda

 

Diskusie, o tom, či Valentína oslavovať, či tento pomerne nový sviatok, ktorý k nám prišiel zo zahraničia ignorovať, neustávajú ani na Slovensku, ani v Poľsku. Poviem vám, že pre mňa bol tento deň vždy výnimočný. Kvôli výnimočnej láske. Zažili ste niekedy niečo podobné? Takú lásku, na ktorú sa nezabúda? Takú, ktorá zohrieva pri duši?

Ten môj NAJ bol odo mňa omnoho starší. Mal ma bezhranične rád. Nemusela som pri ňom nič predstierať. Stačilo, že som bola. Taká, aká som. Keď sme zaspávali držali sme sa za ruky. Keď sa v noci počas spánku náhodou naše ruky rozplietli, ten kto sa prvý zobudil, hľadal ruku toho druhého. Nikto sa tak nepozeral do mojich oči ako ON! Videl v nich seba, videl v nich celý svoj svet. Môj dedko a ja – jeho dlho jediná vnučka. To on ma naučil chodiť. Jemu som smerovala moje prvé slova.

Rád plnil moje sny. A možno to vedel tak rozohrať, že som bola presvedčená, že pre mňa urobí všetko. Ako napríklad vtedy, keď bol v Poľsku veľmi populárny detský seriál o koni Karino. Vtedy veľa detí snívalo o vlastnom koni a asi veľa z nich počulo to, čo ja od otca: že kôň je bohužiaľ drahý. Ale málo komu sa dostalo takej odpovedi, akú som počula od dedka – jednoducho mi sľúbil, že raz mi koňa kúpi. A vtedy mi to k šťastiu stačilo a tým sľubom som žila až kým som z neho nevyrástla. Dedko bol dobrý psychológ. Vždy držal moju stranu. Keď som bola v puberte a dlhšie som sa nevracala z diskotéky, dedko – ktorý obvykle málo hovoril – zrazu veľmi výrečne rodičov zahováral, len aby si nevšimli, že meškám. Rodičia mu na to prišli a snažili sa argumentovať, že ma musia potrestať. Vtedy sa dedko na nich hneval. „O nie! Všetky dievčatá sa budú zabávať, len Gosia bude sedieť doma?! Toto chcete dosiahnuť?!“ vyčítal im na hlas.

Keď sme spolu s dedkom boli sami, vôbec nič sme nemuseli hovoriť. Stačilo len si tak tíško sedieť – spolu mlčať. Aj keď dedko by mal čo rozprávať, veď toho prežil veľa: okrem iného I. aj II. Svetovú. Počas vojny bol tri krát na mesiac v base. To bol čas, keď Nemci vymysleli, že v oblasti, kde babka s dedkom žili, za jedného zabitého Nemca rozstrieľajú sto Poliakov. Ani si neviem predstaviť, ako sa dalo taký mesiac v očakávaní na smrť prežiť. Na šťastie vtedy partizáni žiadneho Nemca nezabili.

Alebo hneď po skončení vojny Rusi kontrolovali domy, či sa niekde neskrývajú Nemci. Tam, kde ich našli, zabíjali aj ich, aj domácich. Až po ich odchode z mestečka dedko na povale našiel schovaného vystrašeného Nemca.

Ako dieťa som sa snažila dať dedkovi najavo, že ho mám veľmi rada. Moja detská logika mu mohla byť smiešna, ale nedal mi to pocítiť. Napríklad vtedy, keď som mu každý rok prezradila, aké prekvapenie pre neho na meniny a narodeniny chystá babička.

Dedko, môj milovaný, čo ja by som dnes dala za to, aby sme mohli spolu len tak sedieť? Len tak sa držať za ruky! A vieš, že steny mojej obývačky zdobia Tvoje diplomy, ktoré si získal počas vojny? Na Tvoju pamiatku. Najväčšiu pamiatku ale nosím v srdci, lebo si zásadne ovplyvnil môj život. Tvoja láska mi dala vieru, že veľa dokážem, zvládnem, že som výnimočná, jedinečná, úžasná. Lebo Ty si ma takú videl. Keďže si sa narodil 14. februára a dostal si meno Walenty dnes by sme slávili Tvoje narodeniny a meniny. Keď človek zažije TAKÚ lásku, niet sa čo diviť, že valentínsky sviatok je výnimočný. Každý 14. február patril, patrí a bude patriť Tebe. Na TAKÚ lásku sa nezabúda, mon amour, Valentín!

.

Prečítajte si aj Treba vedieť aj vypnúť