Pod spoločnou perinou

 

Jeden deň to prišlo! Všetci si to v škole šepkali a pre viacerých to bola senzácia. Len mne bolo smutno, lebo som prišla o priateľku, ktorá emigrovala. Vtedy sa hovorilo, že navždy. Zostal po nej a jej rodičoch prázdny byt na 10. poschodí v paneláku, v ktorom sme bývali.

Emigráciu plánovali dlhšie, ale nestihli to pred zavedením výnimočného stavu, ktorý znamenal uzatvorenie hraníc v Poľsku. Vďaka výnimočnému stavu sme tak získali dva roky spoločného pubertálneho života plného bláznovstva, žúrov, prvých lások.

Pred ôsmimi rokmi sme sa našli vďaka sociálnym sieťam a neskôr sa stretli osobne. A zase sme mali veľa spoločného: dve Poľky žijúce v cudzine, ktoré sa vydali za cudzincov – ona za Nemca, ja za Slováka. Teraz spolu s našimi manželmi tvoríme štvoricu, ktorá rada trávi čas spoločne. Dobiehame zmeškaný čas, spomíname, zažívame nové a tešíme sa z otvorených hraníc a vymožeností, ktoré svet ponúka. Už si ani nevieme predstaviť, že by mohlo byť inak. To inak sme už zažili. Kvôli tomu sme sa nevideli vyše 20 rokov.

Tá naša rôznorodosť, to že žijeme v rôznych kultúrach a môžeme sa stretávať na ľubovoľnom mieste na zemi, je obohacujúca. Lenže…

„Pred našou rodinnou letnou dovolenkou v Poľsku mám strach,“ prezradila mi pred pár dňami moja priateľka, keď sme sa stretli v Španielsku. „Vieš, my medzi sebou hovoríme po nemecky, naše deti so svojimi partnermi tiež,“ začala s vysvetľovaním. Pochopila som. Po niekoľkých útokoch na cudzincov v Poľsku má asi každý obavy. Mala by som sa aj ja obávať hovoriť v Poľsku s mojim manželom po slovensky? Alebo opačne: na Slovensku po poľsky?

Nemci nado všetko! –  to už bolo. Amerika first! –  to už je. Na rade sú: Poľsko first? Slovensko first?

Nechceme opäť zažívať strach. Utekať. Prísť o vzťahy. Prečo sa svet chce meniť a vracať tam, kde už bol a je jasné, že to neviedlo k ničomu dobrému? Priam naopak!

Prečo podaktorí uverili, že musia hľadieť len na seba? Prečo si myslia, že to je riešením všetkých problémov?

To, čo momentálne vo svete pozorujeme, je ako naťahovanie spoločnej periny. Keby sme parafrázovali xenofóbne heslá, zneli by asi takto: „Dávaj si pozor, mysli len a len na seba a ťahaj perinu k sebe, lebo zmrzneš!“.

Škoda, že sa akosi zabúda, že pod spoločnou perinou je všetkým teplejšie.

 

Prečítajte si aj O stewardkách