Preplnený dopravný prostriedok. Autobus alebo vlak. Jednoducho každodenné cestovanie. Niekto len pár ulíc, niekto, kto býva na vidieku, ďalej. Iný dochádza do práce do Rakúska. Alebo cestuje na dovolenku. Preplnené vozne, nervózni cestujúci, dusno, tlačenica. A ešte k tomu v niektorých prostriedkoch tie hnusné preteky: kto sa prvý doň dostane, ten má miesto na sedenie, ostatní – cestujú po stojačky. Smola! A to nehovorím o tom, že ste možno mali v práci zlý deň. Pohádali ste sa s kolegom alebo vás vytočil šéf a vám to nedá pokoj. V mysli si ukladáte celkom iný dialóg, ktorý ste mali viesť, keby vám tie správne argumenty prišli na um práve vtedy.

Ale poďme už domov! Nech sa už pohne ten autobus, či vlak. Oči dvíhate nahor. Prečo? No keby ten chlapík za vami tak strašne nemľaskal! Keby sa iní na vás netlačili! Keby tá slečna oproti tak strašne nahlas nehovorila do telefónu! Kto to má počúvať?!

A tu vás ešte znervózňuje slečna, čo kontroluje lístky. Veď by si vás mohla pamätať, že každý deň cestujete a že si všetky cesty poctivo platíte.

Nuž, ani ona to nemá ľahké. Aby vás vlak, či autobus ráno odviezol do práce, ona tu musí byť nastúpená ešte pred vami. Tabuľky v oknách s popisom cesty skontrolované, mince pripravené, ešte sa pozrie, či je poriadok a s úsmevom sa snaží vkročiť do nového dňa. Tisícky tvárí. Unavené oči. Podráždení pasažieri. Ufrflaní, nevyspatí, nervózni. A k tomu ešte niektorí s plačúcimi deťmi. Aj ona počuje toho chlapíka, čo za vami tak strašne mľaská, aj tú slečnu oproti vám, čo tak nahlas hovorí do telefónu.

Tie stewardky potrebujú odolnosť, aby to všetko vydržali.

Myslím na tú slečnu, čo nás s manželom v nedeľné ráno o pol piatej privítala na autobusovej stanici v Bratislave. Vonku mínus dvanásť a ona nám musela oznámiť, že v prednej časti nefunguje kúrenie a treba ísť do zadnej. Niekto zafrflal, iní to prijali s pochopením, keď sa premrznutá slečna na nás usmiala, napriek tomu, že aj jej bola zima.

Kedysi som vo vlaku zažila inú trápnu situáciu, keď počas kontroly lístkov stewardka zistila, že jeden z pasažierov cestoval bez lístka. Ešte sa opitým hlasom snažil slečnu presvedčiť, že jej môže darovať hodinky, len nech mu dovolí cestovať ďalej. Slečna však rozhodne oznámila, že keď nevystúpi, bude nútená  zavolať políciu. Ostatní dvihli oči do nebies – len to nie! Veď kto by chcel čakať na príchod polišov! No našťastie pasažier vystúpil.

Koľkí stewardi alebo stewardky prežívajú čosi podobné? Koľkí s prilepeným úsmevom na tvári cestujú niekoľkokrát za deň tou istou trasou: Bratislava – Viedeň a späť alebo Bratislava – Komárno, či iný smer. Koľko tvárí sa im mihne pred očami, koľko komplikovaných pováh? Ich pozíciu povýšili na úroveň stewarda, ako keby išlo o let do zámoria. Možno niekedy s niektorými cestujúcimi zažívajú niečo ako let, ale s niektorými priam úlet. Všimli ste si, že sú to väčšinou ženy, ktorým prepravcovia do rúk zverujú starostlivosť o cestujúcich? Zrejme preto, aby svojim šarmom vytvorili útulnejšiu, domácu atmosféru.

Možno tieto stewardky a stewardi majú väčšie ambície, len si momentálne zarábajú na to, aby sa mohli vzdelávať. Možno si odkladajú peniaze, aby neskôr mohli realizovať svoj dobre premyslený podnikateľský plán. A možno nie. Možno sú obyčajnými ľuďmi, ktorí pracujú, aby zarábali. Ale sú živými bytosťami, ktoré tiež čelia rannej únave, prežívajú svoje problémy. Možno aj oni zažívajú konflikty v práci, musia vyhovieť požiadavkám šéfa a odpovedať na pripomienky niektorých náročných cestujúcich, ktorí si myslia, že sú o čosi viac.

Nedajte sa oklamať, že vy ste pasažier s veľkým P a ostatní sú vám ukradnutí. Či sú to iní spolucestujúci, či obsluha. Možno si myslíte, že život by sa mal točiť okolo vás, stoj, čo stoj.

Človek nikdy nevie, akú cestu mu osud pripraví. Všetci sme na ceste životom a nikdy nevieme, ktorú zákrutu si náš vlak vyberie. A práve preto by sme nemali stratiť cit k druhému človeku. Bez ohľadu na to, či patríme k obsluhe vlaku alebo autobusu, či k jeho hosťom.

 

Prečítajte si aj S trapasmi nás baví svet