Slnko pražilo, a ja som cítil, ako mi na koži schne voda, ktorú som so sebou doniesol na breh z jazera. Čľapot a výskanie kúpajúcich sa ľudí mi duneli v ušiach. Pili sme kofolu. Cez slamky. A vtedy to urobila. Uväznila tú otravnú osu vo fľaši.

„Už ti dá pokoj,“ povedala a poškrabala sa na nose prstami, ktoré hrdo niesli stopy po písacom pere a fixkách. Vždy sa mi to na nej páčilo.

Mala mokré vlasy, ktoré si nevedomky natáčala na ukazovák a na očiach obrovské slnečné okuliare s bielym rámom. Asi od mamy. Vravela, že keď ma uštipne osa, môžem aj zomrieť. Jed vraj treba rýchlo z rany vysať. Vzala mi ruku a zahryzla sa do prsta. „Takto,“ povedala a srkla, akoby môj prst bol slamkou v kofole. Mal som jedenásť a toto bol môj „prvý bozk“. Sladkosť tých dievčenských pier sa dala cítiť aj cez kožu.

Tento obraz mi preletel hlavou ako elektrický výboj, v zlomku sekundy, objavil sa a bez milosti sa znovu stratil kdesi v šedej kôre mozgu, kde roky ležal zapadnutý, takmer mŕtvy. Vzkriesilo ho to meno. Meno, ktoré patrilo jej, a ktoré ma teraz tak zaskočilo na visačke ženy, ktorá ma bez toho, aby zdvihla oči od obrazovky počítača privítala pri okienku v banke strohým: „Nech sa páči.“

Mala rovnaké kučeravé vlasy, skrotené armádou sponiek, decentné okuliare a silný rúž. Tú dievčenskú tvár som však pod neposlušnými padajúcimi vlasmi hľadal márne. Vystúpené lícne kosti a sotva viditeľné obočie ju zmazali ako prach kriedy z tabule.

Dnes už ani neviem, či tú matematiku doučovala ona mňa alebo ja ju. Mal som však strašne rád, ako si oblizovala prst pri prevracaní listov v knihe a ako prísne sa tvárila, keď som na papieri rátal príklady. Rada sa hrala na učiteľku a pri oprave mojich výpočtov opakovala vetu staručkého učiteľa z filmu Marečku, podejte mi pero. „Nepotešil jste mně,“ začala a ja som sa musel smiať. K tej štvorke však vždy dokreslila aj slniečko.

Smial som sa jej, že nevie jedným ťahom napísať osmičku. Kreslila ju ako gule snehuliaka, najprv spodný krúžok zvlášť a potom ten horný. Naša letná škola trvala dva mesiace.

Prázdniny sa skončili, a ona sa vrátila do svojho sveta, tak vzdialeného chlapcovi, ktorému okresy pripadali ako celé galaxie. Jej babička o rok neskôr zomrela, dom sa predal, a s ním aj nádej, že ju ešte v našej dedine uvidím.

A teraz sedela s rovnako prísnym pohľadom predo mnou a ja som nevedel, čo povedať. „Chcem vložiť peniaze na svoj účet,“ vydralo sa zo mňa. „Občiansky preukaz vás poprosím,“ povedala a pozrela sa na mňa. Nepoznala ma. V duchu som sa pousmial.

„Že pustíme tú osu z fľaše?“ pýtal som sa jej pri jazere, sledujúc nešťastnú väzenkyňu narážajúcu tvrdohlavo o sklo. „Čo mi dáš za jej život?“ opýtala sa ako ľadová kráľovná. „Napíšem ti básničku,“ povedal som. Usmiala sa, ako sa už dievčatá vedia usmiať, keď dosiahnu svoje a bez slova pustila osu na slobodu.

„Koľko chcete vložiť?“ vytrhla ma zo spomienok otázkou. „Prosím?“ spýtal som sa roztržito.

„Akú sumu chcete vložiť na svoj účet?“ zopakovala otázku, a ja som si uvedomil, že jej nič nepovedalo ani moje meno na občianskom preukaze.

Na krátku, veľmi krátku chvíľu, som chcel, aby som vedel vrátiť čas, vziať ju späť k tomu jazeru, a potom sa na tom celom smiať a opýtať sa jej, ako sa má, kde žije a či má deti. Ale ten okamih bol príliš krátky na to, aby ma premohol. Ja som to vlastne nechcel vedieť. Chcel som si nás pamätať takých, akých nás videla tá dávno mŕtva osa.

Niektoré stretnutia sa udejú len pre ten jeden vzácny okamih. Mizneme si zo životov rovnako rýchlo, ako si do nich vstupujeme. Nesieme si v sebe odtlačok našich stretnutí, a pomaly zabúdame na to, že plávame vesmírom na tej istej planéte, len niekoľko galaxií od seba. Tak ďaleko blízko. Niekedy nás od seba delí len to sklo za okienkom v banke.

„308,“ povedal som. Prekvapene dvihla obočie. „Máte vypísaný vkladový lístok?“ opýtala sa. V ruke za chrbátom som pomaly začal krčiť lístok vypísaný na 300 eur a previnilo pokrútil hlavou. Vytiahla nový doklad a začala ho vypisovať. A ja som mohol odísť spokojný. Ešte stále píše tie osmičky ako snehuliakov.

.

Prečítajte si aj Vieru v človeka som si musel ukradnúť