V starom kamennom kostolíku pod Skalkou bola taká zima, že sa nám pri dýchaní parilo z úst. V zakristii sme si museli strihnúť, kto bude farárovi držať knihu, pretože sme pridobre vedeli, že toho šťastlivca budú ruky oziabať ešte aj pri nedeľnom obede. Ešteže sa Pod Skalkou slúžili omše len raz za mesiac.

Keď som ešte rozospatý so zlepenými očami v opačne oblečenej miništrantskej košeli zvonením začínal omšu, v duchu som si vravel, že nabudúce sa už neprihlásim. Nech si o mne stará mama myslí, čo chce. O siedmej ráno sa má v nedeľu spať.

„To je Stanecký,“ šťuchol do mňa cez „Sláva bohu na výsostiach“ Tuky.

„Kde?!“ ožil aj Pedro, ktorý sa zväčša zvykol prebrať až na zvonenie pri premenení.

„Tam vzadu, pod chórom. Určite je to Stanecký, ty vole,“ škeril sa Tuky, ktorý odkedy videl film Kamarád do deště, používal ty vole namiesto bodky takmer za každou vetou.

„Nečum naňho,“ zahriakol som ho. Aj ja som bol prekvapený, čo Stanecký robí v kostole, ale keď som videl, ako sa nám nedokáže pozrieť do očí, prišlo mi ho ľúto.

Staneckému tiahlo na šesťdesiatku, bol slobodný a na škole učil prírodovedu. „Stanecký vám bude rozprávať, že so Sovietskym zväzom na večné časy, ale našťastie verí aj on na zázraky,“ vravela mi raz mama, a ja som v tom studenom kostolíku zrazu začínal tušiť, ako to myslela.

Popravde, veľmi radi sme ho nemali. Keď sme na začiatku roka nestáli pri sovietskej hymne v pozore, chodil pomedzi nás a ťahal nás za uši. Tónovi furt pripomínal, že by si mal ostrihať vlasiská, lebo to urobí namiesto neho. A dievčatá, čo mali na krku retiazky s krížikmi, vždy zastavoval a napomínal: „Schovať za golier!“

„Otec raz v krčme povedal, že je to posraný komouš,“ vysvetľoval nám pehatý Laco. A keďže Laco ako jediný z nás mohol chodiť s otcom do krčiem, brali sme to ako fakt. Aj preto som nemohol veriť vlastným očiam, keď som na sedmičke videl starého Staneckého v poslednej lavici. Ale bol to on. O tom nebolo pochýb.

„To ste asi nečakali, že?“ ozval sa jeho hlas kdesi za nami, keď sme si po omši odomykali bicykle od stojanov pri zakristii. Stál tam ako chlapča, ktoré nachytáte na susedovej čerešni. V ruke nervózne žmolil klobúk a čakal, čo povieme.

„Riaditeľ vie, že chodíme do kostola,“ zahlásil nebojácne Pedro, ktorý zase raz vôbec nepochopil, o čo tu ide. Toto riaditeľ vedel.  Čo nevedel bolo, že tam chodí aj jeho prírodovedár.

„Niečo vám chcem ukázať. Máte radi pečené gaštany?“ opýtal sa a rukou naznačil, aby sme šli za ním. Pozreli sme jeden na druhého a potom všetci na Tóna, lebo bol najstarší. Ten prikývol.

Stanecký býval v starom sedliackom dome s krásne vyrezávanou drevenou verandou, ktorú vlastnoručne postavil jeho nebohý otec. Kedysi im patrili celé role za Skalkou a mlieko si od nich pred vojnou kupovala snáď polovica dediny. Po znárodnení išlo všetko do družstva. Od kráv až po posledný ár zeme.

Báčik Stanecký, otec nášho učiteľa, to niesol veľmi ťažko. Zamestnať ho nikde nechceli, a tak si privyrábal stolárčinou. Vydržal tak celé dva roky. Až kým ho jedného večera nenašli obeseného na jednom z tých gaštanov, čo mali Staneckí v záhrade.

Chutili vynikajúco. Prehadzovali sme si ich horúce v rukách a fúkali do nich, kým Stanecký v komore odhŕňal kopu haraburdia, aby sa dostal k obrovskej plachte za ním. Všade bolo plno prachu a Tuky si kýchol tak, až mu všetky gaštany popadali na zem. Práve ich zbieral z hlinenej podlahy, keď sme my ostatní zamrzli v nemom úžase. Keď Stanecký konečne strhol tú starú zatuchnutú plachtu, objavil sa pred nami obrovský vyrezávaný Betlehem s desiatkami drevených postavičiek.

„Otec to robil pre náš kostolík,“ povedal  potichu. „Už to však nedokončil,“ pokračoval, odfukujúc prach z jednotlivých figúrok. „Treba ich vymaľovať a nalakovať,“ povzdychol si a pozrel sa na nás, akoby mu v hlave práve v tej chvíli skrsla spásonosná myšlienka.

A tak sme u Staneckého začali brigádovať. Každú sobotu po obede. Bola to drina, lebo drevené figúrky už značne nahlodal čas a termity, ale išlo nám to od ruky. Našou odmenou bolo gaštanové pyré podľa receptu Staneckého mamičky a možnosť zastrieľať si vzduchovkou, ktorú mal starý učiteľ v záhrade pripravenú na škorcov.

Stanecký bol v škole stále taký, akého sme ho poznali dovtedy. Akurát nám dovolil zdraviť ho slovom Žebráci. Keď ste to totiž vyslovili dostatočne rýchlo, znelo to ako Česť práci! A bol to on, kto nás naučil huncútsky zdraviť nepočujúce stareny „Podpálen buď Ježiš Cirkus!“ Jeho „Naveky plameň“mi ešte roky znelo v ušiach.

Ten starý chlap však pre nás navždy ostal čudákom. Našimi hlavami sme vtedy totiž nemohli chápať, že tie schované krížiky pod blúzkami dievčat ponechali desiatkam študentiek otvorené dvere na dobrú strednú školu.

V tom septembri 1989 sme mu na verande museli odprisahať, že nikdy nič nikomu neprezradíme, nech sa bude diať čokoľvek. A aj sa dialo. Prišiel November.

Po novom roku zrazu v kostole sedávali aj tí, ktorí ešte donedávna pri slove náboženstvo radi citovali Marxa. „Nie dobrý deň, ale Pochválen buď Ježiš Kristus,“ upozorňovala nás po novom stará matematikárka a my sme s o to väčšou chuťou zborovo odpovedali: „Naveky plameň!“

Keď po Novembri vyhadzovali Staneckého zo školy, nenašiel sa nikto, kto by sa ho zastal. Aj som chcel navrhnúť, aby sme zašli za riaditeľom aspoň my, čo sme si ten Betlehem pod  Skalkou odmakali vlastnými rukami. Ale veľmi dobre som vedel, čo by mi na to povedali chalani. Prisahali sme. A chlap má držať slovo.

.

Prečítajte si aj Prečo staré lásky nikdy nezhrdzavejú