Príbeh o slušnosti, ľudskosti a písmenku I ako inteligencia…

Pekné piatkové ráno, slnko svieti a môj prváčik mi celý hrdý v aute recituje básničku, ktorú sa mal naučiť o písmenku I. Ja šťastná, lebo mu to ide a je so sebou spokojný, lebo je piatok, lebo nie sú kolóny, normálne sa usmievam. Prichádzame pred jeho školu, kde už vidím kamión s ťažkým nákladom (panely, či tvárnice, naložené na paletách) a vravím si, ako je fajn, že sa ide pre deti niečo rekonštruovať. Parkujem na mieste vyhradenom pre rodičov o 07:51. Pán, stojaci na parkovacom mieste vedľa, oblečený v civilnom oblečení, bez akéhokoľvek výstražného prvku (reflexná vesta, veď chce riadiť dopravu) a bez prilby (predpisy BOZP vzťahujúce sa na prácu s nákladom v závese) mi dosť intenzívne rukami ukazuje, že mám odtiaľ vypadnúť (dokážem odčítať z pier). Ja ešte v aute mu s úsmevom ukážem na hodinky, čím myslím, že to bude trvať len chvíľku. Ešte chcem podotknúť, že celú cestu som nevidela žiadne prenosné dopravné značenie, či akékoľvek upozornenie zriaďovateľa školy a majiteľa pozemku, teda mesta o obmedzeniach v doprave.

Vystúpim z auta, vyberiem malému školskú tašku, chytím syna za ruku a vtom pán spustí: „Si tupá? Teba vôbec nesere, že my tu máme stroje?“ Dýcham, svet okolo ako keby na chvíľu zastal a môj syn mi len stisne ruku. Odvádzam ho k dverám školy, pobozkám ho a poprajem úspešný deň. Ešte sa ma s udivenými očami opýta, čo ujo hovoril. „Nič, miláčik, ujo má zlý deň.“ Toto celé aj so zaparkovaním trvá 14 sekúnd. Vraciam sa k autu a pánovi hovorím, že nadávať môže pred svojimi deťmi a tykať môže svojej žene. V tej chvíli na tom istom parkovisku o jedno parkovacie miesto ďalej zaparkovalo ďalšie auto. Šoféroval ho muž. Tomuto rodičovi však pán bez reflexnej vesty a prilby nepovedal nič… Sadám do auta a chcem na chlapove správanie zabudnúť, keď sa znova ozve: „Tupá p**a.“ Vystúpim. Áno, som naštvaná. Lebo nik nemá právo mi nadávať. Nik nemá právo pokaziť môjmu synovi a ani mne ráno. Pánovi vravím, že to, čo povedal mne je jeho žena, ak nejakú má, lebo normálna by s ním nebola. Počujem ešte pár dvojslabičnch titulov na moju adresu a odchádzam. Odchádzam smutná, naštvaná, sklamaná.

Budú nám tvrdiť, že naša generácia, alebo mladší sú arogantní a zlí? Naopak, stretávam sa s nevychovanosťou a zlobou len u starších mužov. Stalo sa mi viackrát, že mi ktosi, kto má viac šedín ako šarpei vrások nadával. Hrubo, vulgárne a pred mojim dieťaťom. Páni, uvedomte si, že ktosi tak bude nadávať Vašim ženám, dcérkam, vnučkám. A potom si uvedomte, že takéto správanie ste začali Vy. Nie, vy, veľké V vám neprináleží.

Som si istá, že moji synovia sa takto k žiadnej žene správať nebudú, lebo ich tak nevychovávam a nedovolím im to. Nie som za prefeminizovanú spoločnosť, žena má byť tá zraniteľnejšia, aj keď na jej ramenách je toho oveľa viac, ako si viete predstaviť. Možno sa opýtate, prečo som sa viac nebránila…lebo sa mi nechcelo plytvať energiou na človeka, ktorému slovko na písmeno I – inteligencia nehovorí nič ani ako pojem v slovníku cudzích slov. A tých pár sĺz, ktoré mi potom cestou vypadli, či od zlosti, alebo sklamania, ma vôbec nespravili škaredším alebo horším človekom. Peace…

 

Prečítajte si aj Väzeň samého seba