„Čo ti je?“...“Aaaale, mám depku“

Kto toto už nezažil? Kto to už nepočul? Veľakrát sa nám stane, že sa cítime smutní, osamelí, či jednoducho nemáme náladu. Za toto vraj môže ten preslávený stav depkársky. Niektorí sa jej smejú, niektorí zavierajú pred ňou oči, niektorí sa zahrajú na odborníkov a zveličujú. Prečo vlastne všetci myslia, že za depkou stojí len smútok a nedobrá nálada? Pre mňa je depresia o inom. Pre mňa byť v depke znamená byť uväznený v sebe samom.

Priznám sa, mať depresiu v realite nie je nič príjemné. Veľa ľudí, vrátane mňa, s ňou bojuje, či bojovalo dlhé roky. Ten boj niekedy býva víťazný (Ja), niekedy nie (stačí si spomenúť na nedávny Svetový deň boja proti samovraždám). Dá sa však vôbec depresii zabrániť? Neviem na túto otázku odpovedať. Môžem posudzovať len na základe vlastnej skúsenosti.

Ja som napríklad o tom, že ňou reálne trpím, dlho ani nevedela. Myslela som si: veď myšlienku na samovraždu nemáš. Dôvod vlastne tiež nie. Neplačeš celé dni, usmievaš sa, žiješ. Kým neprišla tvrdá rana reality a ja si neuvedomila, že akosi klamem samú seba.

Depresia môže aj nemusí vzniknúť po nejakých po sebe nasledujúcich udalostiach. Niekedy stačí maličký podnet a človek sa začne topiť sám v sebe.

Byť v depresii znamená byť totižto vo väzení. Akurát že väzniteľom som bola ja sama.

Chcela som od seba utekať, ale nebolo kam. Pred sebou človek neutečie a keď sa ešte obklopí k tomu nesprávnymi ľuďmi, ktorí sa zo dňa na deň stanú tými povestnými držiteľmi kľúčov od vášho vnútra, únik je absolútne nemožný.

Prichádza stav beznádeje. Pretože z jedného väzniteľa sa stanú viacerí. Pritom stačí len si uvedomiť, že tie kľúče si tí ľudia nevzali samy, ale že ich dostali od vás. A keď ich získate späť, prichádza najväčšia výzva. Zbaviť reťazí samého seba. Utiecť. Počkať si na prvú svetlú chvíľku, ten moment, kedy uvidíte čo i len miniatúrny záblesk nádeje a svetielko, a v tom momente jednoducho využiť príležitosť a oslobodiť sa. Chytiť sa toho svetielka a nepustiť sa ho. Ono vás od seba odtrhne.

A potom sa ocitnete v druhej fáze vašej výzvy. Ocitnete sa na púšti. Žiaden smerodajný činiteľ, nič. Len vy a priestor, ktorý ste predtým nevnímali. Ako začať? Ono to príde. Postupne silou, ktorá sa začne vo vás prebúdzať, sadíte prvé stromčeky, o ktoré sa môžete oprieť. Pred vami sa začnú objavovať nové priestory, smery. Tma sa zmení na svetlo a väzeň sa stane slobodným.

Byť v depresii, je zlé. Byť totiž väzňom seba samého, to je niečo, čo nikomu nedoprajem. Preto chcem povzbudiť každého, kto v tom väzení práve sedí, aby začal hľadať možnosti úniku a nebál sa, že sa niečo stane. Boj so sebou samým je totiž boj na dlho, ale nikdy nie je stratený. A hlavne, o všetkých tých možných „démonoch“, ktorí vás mátajú,  začnite hovoriť. Inak sa ich nezbavíte. S najbližším človekom, ktorý pri vás stojí a neodišiel.

A vám ostatným, len toľko, ak vám niekto povie, že je v depke, nemusíte sa meniť na dobré víly. Stačí prísť a tie kľúče pomôžte získať späť, ak náhodou nie ste samy ich držiteľmi...

 

Prečítajte si aj Nenechajme si zobrať svoje sny