Šťastné hodiny pracujúcich rodičov

„Afterwork“ je v súčasnosti termín, kedy sa po odchode z práce a pred príchodom domov niekde po ceste zatúlate, v hodinách, keď sú drinky lacnejšie, keď je v baroch a kaviarňach takzvaná « happy hour ». Z parkoviska pod ultra moderným komplexom Forum des Halles sa vynárame pred kostolom Sainte Eustache a splývame s parížskym večerom. Napriek silnej migréne, som sa prinútila nebyť asociál a kráčam spolu so skupinou kolegov a kolegýň v čase, kedy zvyčajne utekám do školy pre deti, kedy sa prekrikujeme všetci piati za našim kuchynským stolom, kedy mi deti dávajú podpisovať známky a riešime, čo bolo dnes a čo bude zajtra. Kráčame vo vysvietenom daždivom Paríži, po uliciach pulzujúcich večerným životom, popri kinách, obchodoch s tovarom vyloženým na ulici, predierame sa davom ľudí, vdychujeme večerné vône z pekární, reštaurácií francúzskych, čínskych, libanonských, indických, talianskych.

Dívam sa pod nohy, aj na vysvietené fasády, aj pod šiatre kaviarní, aj na poháre a aperitívy na stoloch, aj za sklá obchodov a reštaurácií. Na niekoľko dlhých sekúnd mi pohľad spočinie na tvári muža za sklom talianskej reštaurácie, nad parou veľkého kastróla sa apaticky díva pred seba, tvár akoby nepatrila k jeho telu, jeho ruky mechanicky bez prestania ťahajú dlhé domáce cestoviny zo stroja, ktorý ich kontinuálne chrlí. Preňho doba pracovná, len dva metre od neho miestnosť nabitá veselými popracovne naladenými ľuďmi s miskami čerstvých voňavých cestovín.

 

Prečítajte si

 

Mentálna záťaž žien a neviditeľná práca

 

O pár metrov ďalej, za iným výkladom pri dlhom pulte skupina elegantne oblečených mužov a žien svorne krája cibuľu a petržlen na popracovnej akcii, po ktorej budú spolu družne do neskorej noci večerať.

Paríž sa vo večerných hodinách hemží tímbuildingovými akciami, na ktorých si aj mimo pracoviska dokazujeme, akí sme chytrí, čulí, veselí a bezproblémoví.

Okolo barového pultu dynamickí manažéri v bielych košeliach sa napriek silno pustenej hudbe rozprávajú o akciách, miliónoch a výberových konaniach. Barman napĺňa dva poháre naraz, na sekundu dvihne oči, z pohybu úst vydedukuje názov drinku, ruky sú ďalej v pohybe, akoby nepatrili k jeho telu. Berie nové poháre, mieša, nalieva, naberá ľad, trepe fľašami. To je jeho « happy hour ».

Mladá žena hovorí do telefónu. Zlato, porob si úlohy a choď spať, ja som v reštaurácii na pracovnej večeri. Keď dotelefonuje, posťažuje sa vedľa stojacej žene držiacej pohár so šampanským. « Dcéra mi nosí zlé známky zo školy. Čo narobím, má slabú slovnú zásobu na jej vek, nestíham sa jej venovať ».

Je deväť hodín večer, podniky sú v najlepšom švungu. Kráčam k metru s migrénou, ako slimák ulitu si v ruksaku nesiem pracovný počítač a rozmýšľam nad tým, že mnohí títo 30-40-50-roční kádroví a nekádroví pracovníci majú doma malé a dospievajúce deti. Popracovný Paríž sa zabáva, pestúnky a au-pairky robia nadčasy, úlohy, večere, kúpele a ukladajú deti spať. 

Po príchode domov si pri počítači nájdem písomku z dejepisu s dobrou známkou a papier s gramatickými cvičeniami najmenšieho syna. Prečítam vety napísané jeho kostrbatým rukopisom: Michel hrá futbal. Michel je podmet, hrá je sloveso. Alica má rada matematiku. Papa hreší svoje deti. Papa podmet, hreší sloveso. Mama píše článok. Macron je prezident republiky. Macron je podmet, je je sloveso. Papier s cvičeniami odložím do šuflíka. Príde mi ľúto, že som prišla o večer s deťmi.

 

Prečítajte si aj Odkazy z rodičovských